V kuchyni Literárneho informačného centra vznikla nová publikácia – antológia súčasnej slovenskej prózy pre žiakov
stredných a študentov vysokých škôl, nesúca (ne)veľavravný názov literatúra bodka sk. Zostavili ju prozaik Peter Balko
(1988) a básnik Peter Prokopec (1988), o dizajn sa postarali Dávid Koronczi a Martina Szabóová zo štúdia Pinchof. Priná-
šame rozhovor so zostavovateľmi antológie a pohľady na knižku od Zuzany Belkovej, Vladimíra Barboríka a Karola Csibu.
Sme na mieste, kde publikácia literatúra
bodka sk vznikala – ako vyzerá genéza an-
tológie súčasnej slovenskej prózy?
Balko: Len čiastočne sedíme na mieste, kde
tá kniha vznikala, vtedy sme sedeli vo fajčiar-
skej časti, ale... Ten proces bol veľmi plynulý
a v niečom veľmi jednoduchý, až prekvapujúco
pre nás všetkých. Na začiatku som bol oslovený
Literárnym informačným centrom, následne
som odmietol, aby som si to následne premyslel
a došlo mi, že ak mám zostavovať antológiu,
tak jedine s niekým, pretože to pravdepodobne
bude prúser. Tak aby sme sa o tú vinu mohli
podeliť, začali sme to dávať dokopy s Petrom
– povedali sme si, čo sa nám páči, čo sme na
strednej radi čítali, alebo čo je škoda, že sme
na strednej nepoznali. Celé to prechádzalo
primárne cez nás, cez náš vkus a pohľad na
literatúru ako takú. Stanovili sme si pár pra-
vidiel, ale pravidlo číslo jeden bolo, že toto ne-
bude kniha, ktorá má literatúru predstavovať
pedagogickým spôsobom – chceli sme sa čo
najviac oslobodiť od učebnicového formátu.
Takže proces bol veľmi príjemný – pár kávičiek
a bolo to.
Prokopec: Na začiatku sme si s Peťom po-
stavili v podstate zoznam autorov a mali sme
taký zvláštny kľúč, že sme nevyberali diela, ale
autorov – vedeli sme, koho tam chceme dostať,
aký štýl chceme tej antológii dať. Následne sme
k autorom dopĺňali diela, o ktorých sme si mys-
leli, že môžu osloviť tých, ktorých osloviť chce-
me – najprv sme mali zdanie, že pôjde o antoló-
giu, ktorá by nebola pre takého človeka, ktorý
sa „ide učiť čítať“, ale už číta, rozmýšľali sme
vtedy, čo vlastne vytvoriť a pohrávali sme sa
s myšlienkou antológie o najmladšej poviedke,
teda tej scény, kde ľudia ešte len čakajú na svoju
prvú knihu, poprípade nedávno vydali debut.
Po stretnutí s LIC-kou sme sa ale dozvedeli, že
máme osloviť žiakov na stredných a vysokých
školách – takže sme do výberu mohli zaradiť
najväčšie hviezdy slovenskej literatúry, pretože
sme predpokladali, že ich aj tak poznať asi ne-
budú. Vznikla teda hviezdna zostava – potom
sme sa s Peťom smiali, že keby to bol futbal,
tak máme v podstate najsilnejší možný tím,
s menami ako Mitana, Vilikovský, Rakús a spol.
Balko: A to ešte na striedačke sedí veľké
množstvo autorov a autoriek, ktorí tam tiež
potenciálne mali byť, ale kvôli formátu sa ne-
zmestili... No, budú v dvojke...
Prokopec: Obávam sa toho, že dostaneme
ponuku na dvojku a zas budem do toho zatiah-
nutý – už teraz sa čudujem, že mi po toľkých
kávach neodtrhlo srdce. Teda výber prebie-
hal tak, že sme si zvolili autorov, o ktorých
sme vedeli, že nesklamú nás a hlavne tých,
ktorým tú antológiu pripravujeme a vybrali
sme od nich diela, o ktorých sme aj teraz, po
vydaní, presvedčení, že si dokážu nachádzať
svojich čitateľov, že dokážu odovzdať to, čo
sme mali v pláne týmto činom povedať – že
literatúra je zábavná, že dokáže udržať po-
zornosť čitateľov a dať im niečo do života. To
bol v podstate základ, ktorý sa nám, verím,
antológiou podaril dosiahnuť.
Balko: V skratke – vzhľadom na to, že my dvaja
nie sme literárni vedci, ale ľudia, ktorí tvoria
iným spôsobom, tak nemáme toho až tak veľa
načítaného, čiže sem sa dostali autori, ktorých
sme čítali – a tých ostatných sme nečítali, čiže
aj tak sa to dá povedať... to bol vtip, samozrej-
me, to tam nedávaj.
Takže ambíciou tejto knižky je „rozčítať“
ľudí. O kom sa viedli najväčšie polemiky?
Prokopec: Najväčšie polemiky sme viedli sami
so sebou, či sa na to hodíme – v podstate, keď
už sme mali nás dvoch, že sme sa už dohodli,
že do toho ideme, všetko ostatné už išlo ľahko.
Pri zostavovaní antológie sme sa pochytili len
raz, a to bolo pri poviedke Stanislava Rakúsa –
vedeli sme, že tam má byť, len sme sa pohádali
na tom, ktorú poviedku zaradiť.
Balko: A je tam poviedka, ktorú chcel kto?
Prokopec: Ty.
Balko: Aha. Lebo sa volá Alkoholická poviedka.
Prokopec: Ty si chcel pri Púčekovi inú povied-
ku, ktorú som si vybral zasa ja, tak sme urobili
deal – ty si dostal Rakúsa, ja Púčeka. Čiže, ak
toto číta Janči, tak, prosím pekne, nech je zmie-
rený s tým, že ten výber mám na svedomí ja.
Čo obsahuje mýtický pojem súčasná slo-
venská próza? Dá sa z takto zostavenej
antológie o súčasnej slovenskej próze vy-
vodiť nejaký záver?
Prokopec: Úplne najhoršie pri zostave v an-
tológii je, že niektorí autori už nežijú. Teda
súčasná slovenská próza je pre nás ešte stále
reprezentovaná autormi, ktorí sú síce súčas-
ní, ale nie sú z tej najmladšej generácie, ktorú
sledujeme – a to je troška problém.
Balko: Na druhej strane – napriek tomu, že Slo-
vensko je veľmi malá krajina a tomu zodpovedá
aj jeho literárny svet, máme veľmi veľa kvalit-
ných autoriek a autorov. Toto je obrovská deví-
za slovenskej literárnej scény, je veľmi bohatá,
veľmi rôznorodá, živá – vyplýva mi z toho, že
takéto antológie by mohli vzniknúť ďalšie dve...
možno aj tri... alebo aj štyri, pretože je z čoho
vyberať. My, aby sme sa zorientovali, sme vý-
ber podriadili istým pravidlám: originalita,
zážitkovosť, hravosť. Chceli sme urobiť knihu,
v ktorej človek nájde úryvok z románu, povied-
ku, rozprávku, komiks, denník... Na druhej
strane sme sledovali istý tematický oblúk – bolo
nám jasné, že kľúčom k tej generácii, ktorú my
netvoríme a o ktorej sa neodvážim povedať, že
jej rozumieme – napríklad generácii dnešných
stredoškolákov, pre ktorých je Facebook retro
a používajú Snapchat...
Prokopec: My sme ešte stále na Facebooku a...
Balko: A už to je pre mňa moderné.
(nasledovala krátka výmena názorov o FB fanpage
Petra Balka)
Balko: ...počkaj, ale teraz som sa zamotal
– čiže, na jednej strane bola zážitkovosť, na
druhej strane bol istý tematický oblúk. A bolo
nám jasné, že musíme pozbaviť vnímanie lite-
ratúry ťažkopádnosti, a tým pádom bola kľú-
čom istá ľahkosť a – povedzme – humor. To je
moment, v ktorom tá kniha začína a ktorým
zdanlivo prechádza – ale končí práve takou
tou fackou, ktorú čitateľovi uštedrí napríklad
záverečný text Martina M. Šimečku.
Musím povedať, že mne sa páči, že anto-
lógia nevidí literatúru ako stojacu niekde
na zaprášenej poličke, ale naozaj, ako živú
a hravú...
Balko: No, lebo my sme dobrí v hrách, my sa
vieme dobre hrať, nie? No, nevieme toho asi
veľa, ale hrať sa vieme...
Prokopec: My sa vlastne vieme len hrať.
...až by som povedal, že som sa pri čítaní
naozaj bavil. Nemám pocit, keď sa rozprá-
vame o autoroch ako Vilikovský, Rakús
alebo Balla, že by bola slovenská literatúra
nejaká „ubitá“ – má podľa mňa humor aj
posolstvo. Trúfate si odhadnúť, či je v slo-
venskej literatúre nejaká významná línia
alebo smer, ktorým by sa mohla uberať?
Prokopec: Balko je trend, ten je sám o sebe
trendom, aj s Via Lošoncom, nie? Si?
Balko: No, tak... to by som musel cítiť na svojej
peňaženke, nie?
Prokopec: Ale prosím ťa – Balla, náš najväčší
autor a robí na úrade v Nových Zámkoch.
Balko: Pretože chce!
Prokopec: Inak by mohol byť milionár!
Balko: Netrúfam si povedať, akým smerom
by sa literatúra mala uberať. Páči sa mi rôzno-
rodosť a to, že sa v nej nájdu nielen zaujímavé
prieniky kvality a hĺbky, ale aj potenciál byť
čítaný väčším množstvom čitateľov – texty nie
sú zahľadené samé do seba. Kiežby si to sloven-
ská literatúra zachovala, aby bola otvorená
okolitému svetu, pretože bez čitateľskej obce je
neživá. Nie je to proste hermafrodit, ktorý sa...
sám oplodní... Slovo oplodniť som chcel pove-
dať a dlho somhľadal miesto, kde ho zasadiť...
Prokopec: Literatúra sa, samozrejme, pohy-
buje dopredu, dôkazom čoho je aj antológia –
autori neuviazli v minulosti, dokážu refl ektovať
aj súčasnosť, ale máme málo vydavateľstiev,
ktoré vydávajú kvalitnú súčasnú prózu. Oveľa
viac to valcujú vydavateľstvá, ktoré – ktoré...
Čiže človek môže napísať aj dobrú knihu, ale
potom je to obrovský boj, kým vôbec niekde vyj-
de. Ďalšia vec je vekový priemer v antológii...
Balko: Dvadsaťsedem až smrť?
Prokopec: Dvadsaťsedem až smrť... ale vekový
PRIEMER, pozor!
Balko: Jaj tak.
Prokopec: Máme tam Jančiho Púčeka, ktorý
je taký starý, ako my, ale to je v podstate naj-
mladší člen... Ďakujem krásne...
(Petrovi Prokopcovi práve dorazilo jedlo)
Balko: To tam potom daj, že teraz mu prišiel
tuniak...
Prokopec: ...a potom tam máme autorov, ktorí
spadajú do strednej a staršej generácie, no. Čiže
máme tam málo z tej najmladšej, ale – nechcem
byť veľmi kritický – nie je to kvôli tomu, že by
sme boli proti nej nejako vysadení, ale jednodu-
cho nevieme o tom, že by existoval nejaký mladý,
extrémne talentovaný autor, ktorý by sa vyrov-
nal práve tým textom, ktoré už boli napísané.
Balko: A nechceli sme tam dávať Lošonc (Bal-
kov debutový román Vtedy v Lošonci, pozn.
MM), lebo by to bolo kontraproduktívne – na
druhej strane, riešili sme viacero mladých auto-
riek a autorov, ktorí tam potenciálne mohli byť.
Nemyslím si, že by v antológii prevyšoval počet
starších autorov, je tam generácia súčasných
tridsiatnikov, ktorú reprezentuje či už Janči
alebo Václav Kostelanski, ale koniec koncov aj
Ivana Dobrakovová, zároveň je tam generácia
súčasných štyridsiatnikov a päťdesiatnikov
od Majlinga a Vadasa po Ballu, až po staršie
ročníky... mám pocit, že je to pokryté.
Keď sa posunieme za hranice antológie
k postaveniu, aké má literatúra vo vše-
obecnosti – to, čo si, Peťo, už načrtol, že
literatúra nemá zmysel bez čitateľskej
obce –, ako vieme vlastne pomôcť čítanosti
a predajnosti kvalitnej literatúry?
Prokopec: Ľudia sa učia čítať na strednej škole,
a pokiaľ tam získajú presvedčenie, že slovenská
literatúra pomaly nejestvuje, tak už zo strednej
školy vychádzajú s odstupom od literatúry, sú
to ale ľudia, ktorí zároveň získavajú peniaze
a rozmýšľajú nad tým, kde ich minúť, čo si kúpiť
– samozrejme, takíto ľudia potom nepôjdu do
kníhkupectva a nekúpia si knihu, ale tie penia-
ze, ktoré majú z prvej práce, minú na niečo iné.
A ďalej sa to len prehlbuje a prehlbuje – a potom
vidíme prieskumy, ktoré hovoria, že Slováci si
niekedy nekúpia alebo neprečítajú ani jedinú
knihu za rok...
Balko: Ale kúria nimi možno...
Prokopec: Čiže tá cesta je v podstate to, o čo
sme sa snažili touto antológiou. Veríme, že pôj-
de na čo najviac škôl a že čo najviac študentov
zistí, že súčasná slovenská próza je niečo, čo
sa oplatí čítať, urobia prvý krok. Veľmi dúfam,
že tomu pomôžu učitelia, ktorí môžu zistiť, že
súčasní spisovatelia sú zábavní a môžu byť fajn
a dokonca nám môžu niečo dať – a potom, keď
sa to celé prepojí, vychová sa generácia, ktorá
nebude mať odstup od kníh, a tí ľudia si knihy
začnú kupovať, lebo im začnú chýbať. Človek,
ktorý si vytvorí vzťah ku knihám, si ich bude
kupovať do konca života, lebo mu začnú proste
chýbať, ak ich nemá.
Balko: Áno, čiže si začneš pripravovať „budú-
cich“ čitateľov, ktorí sa na strednej škole for-
mujú. To bol jeden z kľúčov, na základe ktorých
sa texty vyberali, ale podľa mňa to nie je iba
vec stredoškolákov – aj mnohí dospelí vnímajú
literatúru ako niečo elitárske, niečo navyše, čo
sa netýka ich bežných problémov. Texty, ktoré
sme vybrali, by čitateľom mohli naznačiť – či už
jazykom alebo témami –, že toto sú ľudia, ktorí
sa na svet pozerajú rovnako, riešia rovnaké
veci, sú zábavní, niekedy v problémoch, niekedy
v depresiách, ale koniec koncov riešia to isté –
a to sa týka tak Jančiho Púčeka, ako aj autorov,
ktorí sú od nás o päťdesiat rokov starší. Čiže
ide o to, zrušiť okolo vnímania literatúry ten
opar niečoho ťažkopádneho, čo sa nás netýka.
Nehovorím, že toto je nejaký „šľachetný cieľ“
tejto knihy, ale keď sa nám to podarí aspoň pri
pár čitateľoch, tak sme...
Prokopec: ...uspeli.
Balko: ...za vodou.
