Humor, ktorý nás lieči

V prvých dňoch totálnej invázie sa humor stal jedným z ukrajinských ochranných štítov.

Ako to zvyčajne býva, vo vtipoch bolo viac pravdy ako vtipu, boli tam rôzne kultúrne (často nevedomé) podtexty, veľa odtieňov irónie, satiry a sarkazmu. Aká vzácna je stará žena, ktorá ruským votrelcom v južných stepiach povedala, aby si do svojich vreciek nasypali semienka, aby bol z nich neskôr aspoň nejaký úžitok, keď zo zeme vyklíčia slnečnice.

Dobrý vtip zažíval v zhustenej podobe internetového meme masový účinok a zasahoval miliónové publikum. Pomáhal prekonať šokujúcu realitu, ktorú vedomie často odmietalo prijať, pretože nová realita bola príliš neuchopiteľná a neuveriteľná. Napríklad po odhalení strašných zločinov a rabovania ruskej armády v Irpini, Hostomeli, Buči a v Boroďanke sa objavilo meme o drevenej imitácii práčky stojacej na okraji lesa s popisom „lov s návnadou“.

Musíte byť Ukrajinec, aby ste sa schuti zasmiali: okupanti totiž v ošiali kradli z domovov Ukrajincov práčky, toalety, dokonca značkové tenisky. Šokovalo nás, ako niekto môže žiť až v takej biede, že základné úžitkové veci kradne z domácnosti vzdialenej tisícky kilometrov od svojho domu. Geopolitický kontext spočíval v irónii nad ruskou propagandou, ktorá hovorila o „svetlom“ cieli oslobodenia Ukrajiny od fašistov, ktorí ohrozovali krajinu – pritom sa ukázalo, že okupanti sú šokovaní životnou úrovňou v Ukrajine. Kultúrnym aspektom vtipu bola narážka na barbarov útočiacich na vyspelejšiu civilizáciu. Podtexty sa dajú rozvíjať a dá sa v nich pokračovať, ale začali sa vtipom o práčke na okraji lesa a v podstate symbolizovali vzdor – túžbu prenasledovať a strieľať okupantov spôsobom, ktorý počítal s vtipnými a premyslenými prostriedkami.

Keď sa celý svet obával začiatku jadrovej vojny, Ukrajinci sa smiali a vymysleli nové meme o Ščekavycii. Je to jeden z vrchov v Kyjeve a odporúčania humoristov radili vybrať sa práve tam a v čase smrteľného bombového útoku usporiadať orgie. Ak už máme umrieť, tak potom počas milovania a užívania si života. Rýchlo sa objavili tričká „Budem na Ščekavycii ako prvý“, ale aj niekoľkotisícový chat, kde ľudia nielen žartovali, ale aj si reálne dohadovali intímne stretnutia či vymieňali šteklivé fotografie. Ščekavycia sa stala našou odpoveďou na hrozbu jadrového útoku, proti ktorému ani jednoduchý človek, ani krajina bez jadrových zbraní nedokážu urobiť nič. V situácii, keď má fatalizmus navrch – v tomto prípade vrch Ščekavycia –, ostáva iba napľuť agresorovi do tváre, streliť šampanské, smiať sa a oslavovať posledné okamihy života.

Nie náhodou sa moderná ukrajinská kultúra datuje práve od vydania satirickej poémy Eneida Ivana Kotľarevského. Travestia na kanonické dielo vysokej literatúry rímskeho impéria, ktorú Ukrajinec napísal ešte za čias ruského impéria, je svojráznym základom, okuliarmi, ktorými sa Ukrajinci pozerajú na svet. Samozrejme, tento humor, tento pohľad na svet nevytvoril Kotľarevsky; on ho len geniálne uchytil a zobrazil jednu z čŕt ukrajinskej mentality: prižmúrený skeptický pohľad na nadvládu, na cudziu moc a násilie, výsmech z hrozby. „Enej bol parobok šikovný“ a platí to aj o súčasnom ukrajinskom vojakovi, ktorý vystaví na okraji lesa drevenú imitáciu práčky, aby na ňu ako na návnadu ulovil krvilačného Rusa.

Je dôležité dodať, že zmysel pre humor Ukrajincov, tento vtipný pohľad na seba, na vlastnú históriu a tragédie, ktoré národ postihli, veľmi prirodzene zapadá do širšieho kontextu stredoeurópskeho humoru. Enej je akoby bratranec vojaka Švejka. Pretože – prísne vzaté – čo vlastne spája strednú Európu? Okrem geografie, ktorá aj tak nie je každému taká zjavná (preto sa neraz nazýva východná)? A o čom okrem podobných železničných staníc v jej mestách tak výstižne hovoril český spisovateľ Bohumil Hrabal?

Stredoeurópska mentalita, kultúra strednej Európy má podľa mňa dve hlavné črty – záľubu v melanchólii a v čiernom humore. Melanchólia, tento smútok (neraz) bez príčiny, je pre stredoeurópsku dušu charakteristická. Toto vzplanutie jasného smútku pravdepodobne súvisí s kontinentálnym podnebím, dlhočiznou zimou a pochmúrnou jeseňou, do ktorej sa môžete doslova ponoriť.

Špecifický stredoeurópsky humor vznikol koniec koncov vďaka (alebo napriek) tragickým dejinám. Krajiny a národy strednej Európy sú históriou susedov s impozantnými a silnejšími ríšami, sú to storočia bez štátnosti, storočia útlaku a mnohých vojen, v ktorých boli Stredoeurópania iba potravou pre delá.

Strednú Európu možno definovať aj inak: je to územie s najvyššou koncentráciou katastrof na kilometer štvorcový, je to živé múzeum porážok a problémov. Dá sa povedať, že keď Nemecko ide do vojny s Ruskom, robia to na území stredoeurópskych krajín; živelne ničia a pália všetko, čo im stojí v ceste. Keď sa tieto ríše rozhodnú niekoho dobyť alebo obsadiť, ich armády ohrozujú predovšetkým strednú Európu.

Preto mali stredoeurópske národy históriu, po ktorej ich to ťahalo ak už nie k samovražde, tak aspoň k depresii. Už spomínaný Hrabal vo svojich esejach o tom hovoril inak: „Kto chce žiť v strednej Európe, nemôže byť triezvy.“ Česi, Maďari, Rumuni, Poliaci, Slováci, Ukrajinci, Chorváti, Židia a ďalší Stredoeurópania žili stáročia s pocitom ohrozenia: cítili sa v nebezpečenstve, očakávali začiatok novej vojny, okupácie či problémov. Ak beriete takýto život vážne, zbláznite sa. Preto si vymysleli vlastnú špeciálnu medicínu – humor.

Nositeľka Nobelovej ceny a podporovateľka myšlienky strednej Európy Oľga Tokarczuk k tomuto – nášmu – typu humoru vyjadruje nasledujúci postreh: „Milan Kundera to vysvetľuje takto: vo svete Franza Kafku komédia nevytvára protipól k tragédii ako napríklad v Shakespearovi; tam komédia vyvažuje tragédiu, je odpočinkom, je katarzná. V Kafkovej tvorbe je komédia imanentná v tragickej situácii, vysmieva sa z nej zvnútra. (...) Veľká časť sveta dnes číta Kafku ako pochmúrneho autora a jeho knihy ako desivé a depresívne, pripomínajúce moderné horory. Keď však Kafka prvýkrát svojim priateľom prečítal začiatok Procesu, publikum – aj samotný autor – sa smiali až k slzám. Ako sa dá nesmiať? Ráno prídu ku K. dvaja muži a zatknú ho. Keď im K. v nočnej košeli niečo vysvetľuje, zjedia jeho raňajky. Alebo: Gregor Samsa – ráno sa zobudí ako veľký chrobák, ale myslí len na to, aby prišiel do kancelárie načas a nemeškal do práce.“

Celý tento dlhý úvod a teoretickú časť som potreboval len na ospravedlnenie nasledujúceho príbehu. Ide o to, že všetka práca nášho dobrovoľníckeho tímu je presiaknutá špecifickým čiernym a krajne politicky nekorektným humorom. Samozrejme, nie je to veľmi morálne, ale uznajte: keď sme neustále vystavení nebezpečenstvu a na vlastné oči vidíme strašnú skazu a smrť, prispôsobí sa tomu aj štýl humoru. Najmä v mužskom kolektíve, ktorý jazdí niekoľko dní v spánkovej deprivácii na pokraji vyčerpania na front. Ak by sme si nerobili žarty – aj jeden z druhého –, prepadli by sme agresii a konfliktom. Hlúpe a nechutné vtipy umožňujú vypustiť paru a uvoľniť napätie, aby sme mohli spoločne ísť ďalej.

Dobre, nebudem to ďalej naťahovať. Všetko sa udialo takto: raz s nami na južný front išiel slávny futbalista – skutočná športová hviezda. Na fotkách a videách na sociálnych sieťach som pred cestou všemožne zdôrazňoval, že s nami cestuje takáto známa osobnosť. Ďakoval som za jeho podporu a účasť.

A potom to prišlo. Naša cesta k vojenským jednotkám mala ešte jeden smutný účel: mali sme vyzdvihnúť osobné auto nášho priateľa z frontu, ktorý zomrel pri výkone služby na infarkt. Jeho džíp sme mali vyzdvihnúť v jednej z čiernomorských oblastí a priviesť ho k príbuzným do Zakarpatska.

Niekde pri Umani – keď sme už prešli sedemsto kilometrov a nebolo cesty späť – som na čerpacej stanici zhromaždil celý náš tím a otočil som sa k futbalistovi. Počúvaj, hovorí sa, že si veľká hviezda a zobrali sme ťa so sebou, aby si urobil jednu ťažkú, ale ušľachtilú vec. Náš priateľ vojak zomrel. Keďže však nezahynul v boji, ale zomrel prirodzenou smrťou, vojenská správa nemôže previezť jeho telo k rodine zadarmo. Preprava v komerčnej chladničke je pre chudobnú rodinu veľmi drahá. Preto sme sa rozhodli, že ho privezieme sami na jeho džípe.

A urobíme to vďaka tvojej sláve a autorite, drahý náš futbalista. Vezmeme telo nebožtíka a posadíme ho do džípu vzadu. Ty si sadneš vedľa neho a budeš cestovať spolu s ním ako jeho starý známy. Do stuhnutej ruky mŕtveho vojaka vložíme plechovku Pepsi, aby vyzeral živšie. Keď nás zastavia na blokpostoch a budú kontrolovať dokumenty, povieš, že náš kamarát zaspal, lebo bol dlho v službe. Takto pomôžeš rodine zosnulého a vykonáš veľmi šľachetný skutok.

Vodiči z nášho tímu, ktorí si už po vyše dvadsiatich výjazdoch na takéto žarty a náš humor zvykli, súhlasne prikývli a moje slová potvrdili s plnou vážnosťou. Utrápený futbalista zbledol a neveril vlastným ušiam. Obzeral sa okolo seba, ale my sme svoje roly hrali sebavedomo. Počas celého nasledujúceho dňa sme rozvíjali tému zosnulých – futbalistovi niekto dal tmavé okuliare, aby ich mohol nasadiť svojmu budúcemu spoločníkovi, niekto radil nahrať do telefónu cudzí hlas a zapínať ho na blokpostoch ako hlas spiaceho nebožtíka: „Choď do kelu, nechaj ma spať...“ Futbalista nám naozaj uveril a už sa pripravoval na spiatočnú cestu.

Náš žart vyšiel najavo, keď sme konečne dorazili na miesto vojenského útvaru. Tam futbalistovi povedali, že telo vojaka bez problémov poslali domov na štátne náklady a zobrať treba len jeho auto. Keď sa náš vtipný vymyslený príbeh rozšíril, celá vojenská jednotka sa z neho ešte dlho smiala a v našom príbehu pokračovala ďalej. V ich žartoch telo mŕtveho kamaráta posadili na stoličku, aby bol na stráži pri vstupnej bráne; existoval aj celkom realistický vtip o tom, že mŕtvemu ešte niekoľko mesiacov vyplácali mzdu, prideľovali uniformu a stravu. Tí najodvážnejší vtipkovali o tom, že stuhnuté telo nebožtíka posadili do veliteľského kresla a mesiac si rozdiel nikto nevšimol, dokonca fungovanie oddielu sa zlepšilo, lebo im doň nik nezasahoval.

Kamarát zosnulého tento náš nápad zhrnul slovami: vymysleli ste to skvelo, lebo takto náš kamarát ostal s nami ešte niekoľko dní – v našich vtipoch a rozhovoroch. A keďže nebohý sám mal veselú a pohodovú povahu, takáto „rozlúčka“ by sa mu určite páčila.

Dúfam, že vyrozprávanie tohto príbehu pochopíte správne. Ak vás to šokovalo alebo pohoršilo, odpustite mi a pripíšte to krutej realite vojnových čias. Aký život – taký humor.

Aha, ešte postskriptum: futbalista s nami už nikdy viac nešiel.

Preklad: Valéria Juríčková

Foto: Hari Krishnan

Andrij Ľubka (1987)

Vyrastal v zakarpatskom Vynohradive, žije v Užhorode. Vyštudoval ukrajinský jazyk a literatúru na univerzite v Užhorode a balkánske štúdiá vo Varšave. Prekladá z poľštiny, srbčiny, chorvátčiny a angličtiny. Po niekoľkých zbierkach poézie vydal knihu esejí Spať so ženami, zbierku poviedok Killer a román Karbid (2015), za ktorý bol nominovaný na stredoeurópsku cenu Angelus a ktorý vyšiel v preklade Valérie Juríčkovej vo vydavateľstve N Press. Neskôr mu vyšli zbierky poviedok Izba smútku a texty inšpirované Balkánom Saudade.