Vložiť dieťaťu knihu do rúk je len začiatok a ani zďaleka to nestačí, tvrdí odborníčka na literatúru pre deti a mládež Timotea Vráblová (1968). Zhovárať sa s ňou znamená nahliadnuť do rozmanitých psychologických procesov, ktoré sa pri čítaní u dieťaťa odohrávajú. Jej uvažovanie vychádza z hravých stretnutí s najmenšími či mladými dospelými a je prehĺbené bohatými skúsenosťami z vlastného vedeckého výskumu, z inšpiratívnych kontaktov z celého sveta – z workshopov, kongresov a seminárov, ktoré organizuje alebo sa ich aj aktívne zúčastňuje ako prezidentka Slovenskej sekcie Medzinárodnej únie pre detskú knihu IBBY (International board on book for young people), mimovládnej organizácie UNESCO i z pedagogického procesu – psychológiu detského diváka a detskú literatúru prednáša na VŠMU.
Aká je súčasná literatúra pre deti a mládež?
Záleží na tom, ako to chce človek sformulovať, lebo v spoločnosti výrazne pokleslo povedomie o tom, čo znamená kvalitná kniha.
Všeobecne?
Autorstvo sa, žiaľ, v dnešnej dobe zaradilo k formám sebaprezentácie (a to nielen u nás na Slovensku). Vyzerá to tak, akoby každý dokázal byť autorom. Pri mnohých knihách si človek povie s klasikom: „Slová, slová, slová...“ Žiaľ, túto úroveň dosahujú aj mnohé knihy pre deti a mládež. Vo väčšine prípadov básne nie sú básňami, ktoré by dieťa inšpiratívne spájali so životným priestorom. Sú to skôr veršovačky, zrýmované názory, banálne epizódky, popisnosti. Alebo veršovačky na tému známych rozprávok. Až na to, že im chýba hlbšia myšlienková rovina, ktorú tie rozprávky pôvodne mali. Podobne je to s prózou. Čítate príbeh, ktorý vyvoláva pocit, že čiastočne vykonávate činnosť čítania, teda presnejšie povedané, že vami prechádzajú slová. Rozprávaniu však chýba zmysel, hĺbka, dôvod, prečo to chcel autor napísať a prečo by si to mal niekto vôbec prečítať. Také tvrdenie, že príbehy som rozprával deťom pred spaním a boli z nich nadšené, je pre niekoho síce možno dobrým prvotným impulzom k tomu, aby uvažoval, že ich tvorivo transformuje do napísanej podoby, no v mnohých prípadoch výsledok vyzerá tak, akoby tzv. autor nevedel, že prepísať rozprávanie do publikovateľnej podoby je celkom iný proces. Keď ich rozprával, zabával sa s deťmi, mal s nimi priamy kontakt, mohol meniť hlas a hrať sa na šaša pri postieľke...
Sú to elementárne veci, a predsa, akoby sa už z kultúrneho povedomia postupne vytrácali. Trhový mechanizmus „presviedča“ ľudí, že úspešnosť knihy je vecou marketingu. A písanie a dokonca možno aj čítanie kníh sa odvíja od toho, čo presadí marketing. Voľakedy sme sa bránili tzv. ideologickému schematizmu. Opäť sme do neho vkĺzli – hoci možno do iného – a sme ešte vo fáze, keď nás ešte alebo už tak nebolí.
Je to aj veľký posun od toho, čo voľakedy znamenalo byť spisovateľom. Byť autorom bolo aj poslanie. Očakávalo sa od neho, že je citlivý k tomu, čo sa aktuálne deje, má kultúrny a vzdelanostný prehľad, má vzťah k národu, kolektívu, komunite a je si vedomý istej zodpovednosti v tom, že komunikuje s verejnosťou. Mal teda väčšiu úlohu než len prezentovať svoju tvorivosť či umelecké ambície. Navyše aj literárny život fungoval inak. Autori sa zaujímali o to, čo sa v literárnej kultúre deje. A udržiavali vzťahy vo svojej komunite.
V oblasti literatúry pre deti a mládež sa toho v súčasnosti deje veľa. Vydáva sa množstvo kníh, aktivizujú sa pracovníci v knižniciach, aby usporadúvali workshopy a besedy, kníhkupectvá nevynímajúc. No podľa štatistík deti čítajú málo, tá kniha sa k nim nedostane.
Nemôžu ani čítať, lebo my stále riešime iba otázku toho, že treba dať knihu dieťaťu do rúk. Zostaneme pri tomto bode, lebo to je pre nás akoby verifikovateľný fakt – vidíme, že dieťa si sadne a číta – a sme spokojní. Ale to je, povedala by som, nula celá jedna percenta z toho, čo by sa malo stať.
Čo by ste povedali mamičke, ktorá má desaťmesačné dieťa a odmieta mu čítať, lebo je presvedčená, že tomu ešte nerozumie?
Na takéto témy sa rada s rodičmi zhováram. Mojou „cieľovou skupinou“ sú vlastne najmä rodičia. Lebo práve v rodinách to začína. A ešte v skoršom veku, než je desať mesiacov. Začiatok čítania je počúvanie, keď sa dieťaťu prihovárame, ako mu spievame, ako s ním pracujeme pri hre, aby sa rozvíjalo jeho vnímanie. Pokračujeme čítaním obrázkov. Rozprávame sa o nich, imitujeme ich pohybom, hráme sa podľa nich, spievame, rytmizujeme slová a pritom môžeme tlieskať, dupať, hrať na xylofóne a všeličo iné. Kniha je pre hry s deťmi skvelým inšpiračným zdrojom. Postupne v dieťati vytvárame návyk sledovať obrázok a počúvať k nemu text (spočiatku možno len prerozprávaný). Toto všetko je už „čítanie“. Od rodiča to chce veľkú mieru aktívneho vkladu. Podstatný pritom nie je len samotný výkon, ale prehlbujúci sa vzťah medzi nami a deťmi.
Prečo aj inými činnosťami?
Lebo prostredníctvom tých iných aktivít sa u detí rozvíjajú schopnosti, ktoré potrebuje pre vnímanie textu. Zažívanie blízkeho vzťahu s rodičmi ich zasa učí sústrediť sa, upokojiť a hlbšie vnímať a prežívať. To potrebujú aj k hlbšiemu porozumeniu textu. U školákov si všímam, že sa vlastne nevedia dostať k porozumeniu textu preto, lebo sa nevedia sústrediť a „dostať sa k sebe“. Ťažko sa im potom rozoznáva, čo cítia, vnímajú. Majú problém vcítiť sa do textu, ale aj tvorivo si usporiadať informácie a ďalej s nimi vnútorne pracovať. Majú málo vnútorného pokoja. To vo veľkej miere redukuje schopnosť porozumieť.
Kedy sa rozvíja fantázia?
Možno už od prvopočiatku, keď začneme byť. Fantázia je dar. Podľa mňa ho máme preto, aby sa nám ľahšie udržiaval kontakt s realitou. Fantáziu má každý a my ju nestrácame ani ako dospelí ľudia. Hoci ste nikdy neboli v Antarktíde, v momente, keď vám to slovo poviem, vznikne vo vás predstava.
Aby sme nestratili kontakt s realitou? To nedáva zmysel.
Malé dieťa nemá ešte vyvinuté schopnosti realisticky chápať svet. Napríklad nerozoznáva celkom dobre dĺžku času, nie je schopné naraz rozlišovať väčšie množstvo detailov. Fantázia mu to pomáha preklenúť. Vďaka nej je schopné utvárať si predstavy o svete, rozvíjať s ním svoj kontakt. Realisticky začína vnímať až keď sa ukončí predškolské obdobie. To je vlastne aj signál, že je pripravené ísť do školy. A vtedy sa úplne zmení jeho vnútorné nastavenie: zrazu sa začína zaujímať o to, koľko má lyžička centimetrov, bude vás naháňať s tým, že už vie vymenovať hoci časti rastlinky.
Fakty.
Realistický kontakt s realitou však nie je jediný. Realitu predsa nespoznávame len na základe vecných informácií. Naďalej potrebujeme aj to, čo sme používali v útlom veku – našu dobrú fantáziu, zmysly, pocity. Náš kontakt s realitou vychádza totiž zo vzťahov, z našej vnútornej väzby k ľuďom a k prostrediu. Niekedy zabúdame na to, že aj tieto zložky vnímania potrebujeme neustále stimulovať a rozvíjať, či deti alebo dospelí. Inak sa dostávame do schém, prestávame dostatočne využívať tvorivosť, prestávame vnímať, čo cítime. Mnohé deti v školskom veku majú problém rozlišovať pocity. Prestávame teda aj pracovať s fantáziou.
Na istom workshope, kde kreslili deti pod vedením známej ilustrátorky zvieratá, učiteľky i ilustrátorka usúdili, že deti sú upnuté na realitu, nevedia sa odviazať, aj obrázky svedčia o tom, že majú málo fantázie.
Vedú nás k tomu aj digitálne technológie. Naše celé vnímanie sa postupne preorientováva na schémy, ktoré poznáme z kompjutrov.
A deje sa to aj podvedome?
No v prvom rade. Svet dospel do takého štádia, že bez digitálnej gramotnosti sa človek veľmi ťažko uplatní. Dieťa sa teda musí naučiť pracovať s digitálnou technológiou. Ale počula som názory odborníkov-psychológov, ktorí tvrdia, že úplne najbezpečnejší by bol prvý kontakt s počítačom v štrnástich rokoch. K tomu už nikdy nedôjde, pokiaľ niečo nevyprovokuje v ľudstve zásadný obrat. Od tejto techniky by sme však rozhodne mali uchrániť malinké deti. Obrázkové e-booky a hry na smarfónoch nie sú pre ne najlepšou voľbou. Aj v spojitosti s prípravou na čítanie. Pri čítaní z počítačovej obrazovky sa nám redukuje porozumenie textu zhruba na dvadsať percent, lebo mozog ho spracováva iným spôsobom. Prebieha v ňom iný neurologický proces, než keď má pred sebou fyzicky dostupný text. Namiesto čítania stránky po riadkoch sa obraz akoby skenuje. To znamená, že čím viac pracuje s počítačom či smartfónom, tak tým viac sa uňho posilňuje práve tento typ procesu neurostimulácie. Jeden známy z Talianska prišiel s dcérou na prvú hodinu do prvej triedy. Bola to otvorená hodina. Učiteľka dala deťom nakresliť, čo zažili. Jeho dcéra začala ťukať do lavice. Zľakol sa a uvedomil si, že oni vlastne zabudli na to, že doma bola celý čas iba na tablete. Nikdy s ňou nekreslili. Vyzerá to absurdne. Nechcelo sa mi to ani veriť, ale ten známy bol z toho dosť zničený.
Boli ste na Novom Zélande, kde ste sa zúčastnili na 35. medzinárodnom kongrese IBBY. Mali ste možnosť nahliadnuť do miestneho školského systému?
Veľmi máličko. Nový Zéland je ostrovným multikulturálnym štátom. Fungovať v multikulturalizme nie je jednoduché. A práve oni sa prezentujú ako krajina, kde to funguje na vysokej úrovni. Prezentujú sa tiež ako krajina moderných technológií. Tento trend chceli zaviesť aj do vzdelávania. Pritom sa zistilo, že to nie je až také jednoduché. Najmä u detí, ktoré pochádzali z pôvodných kmeňových kultúr. Nevyhovovala im organizácia vyučovania cez počítač. Lepšie výsledky mali pri osobnom kontakte s učiteľom.
Nový Zéland je vlastne bývala kolónia, dnes súčasť Spojeného kráľovstva Veľkej Británie, v článku v Bibiane 1/2017 uvádzate, že domorodci Maoriovia a Moriorivia môžu mať problém, keďže školský systém importoval knižky z Británie.
Ani jedno dieťa nemôže zdravo vyrastať, ak nemá korene so svojou domácou kultúrou. Globálne nastavený trh v nás niekedy vyvoláva opačný pocit. Odborníci z rôznych kultúr sveta však poukazujú na to, že globálne orientované myslenie nestačí a pre dieťa je dôležité mať hlboký kontakt s kultúrou svojho spoločenstva. Aj to v ňom vytvára pocit bezpečia, stimuluje v ňom, že niekam patrí, že „pretrvá“. Na Novom Zélande vám povedia, že dlho nemali vlastnú literatúru a súčasní autori pre deti vám vysvetlia, ako im v detskom veku prekážalo, že nemôžu čítať knihu, ktorá by vychádzala z ich vlastného prostredia. Povesti, legendy sú vzácny materiál, pretože nás učia o emocionalite nášho kolektívu. Do týchto príbehov si každý kolektív zašifroval životné stratégie, ktoré sú dôležité pre prežitie. Človek ich potrebuje počuť v kóde svojho spoločenstva. Z importovaných príbehov si totiž berie iný typ vnútorných podnetov. Preto tie cudzie dieťaťu pre zdravý vývoj celkom nepostačia.
V kanadskom Toronte existuje významná knižná zbierka IBBY o deťoch a pre deti so špeciálnymi potrebami. Kto bol jej iniciátorom?
To vám veľmi rada poviem, lebo by som ten „príbeh“ chcela dostať do povedomia našej kultúrnej verejnosti. Pokiaľ viem, je to jediná zbierka na svete, jej držiteľom je Medzinárodná únia pre detskú knihu IBBY. Každé dva roky nominujú členské štáty IBBY do súťaže Najlepšie knihy pre deti so špeciálnymi potrebami (Outstanding Books for Children With Disabilities). Sú to knižky, ktoré sú venované problematike deti so špeciálnymi potrebami, buď hovoria o ich probléme, sprístupňujú iným deťom ich svet, alebo sú to knihy, ktoré týmto deťom pomáhajú čítať (napríklad taktilné knihy pre deti s poruchami zraku). Komisia expertov zostaví víťaznú kolekciu, ktorá potom vo forme výstavy putuje po celom svete. V Torontskej knižnici sú všetky knihy (nielen víťazné) prístupné pre odbornú i širšiu verejnosť. To, čo chcem pripomenúť, je, že impulz k založeniu tejto fantastickej zbierky prišiel od nás, zo Slovenska. Jeho autorom bol Dušan Roll, jeden zo zakladateľov Bienále ilustrácií Bratislavy. Bol aj prezidentom slovenskej sekcie IBBY, roky pracoval vo výkonnom celosvetovom výbore IBBY a v rokoch 1986 – 90 bol aj jeho prezidentom.
Ako je to s literatúrou a jej možnosťami vplývať na násilné prejavy v spoločnosti?
Literatúra na to vždy vplývala. Po druhej svetovej vojne si ľudia uvedomili, že ak sa má zmeniť spoločnosť, aby sa neopakovali skúsenosti z hitlerovského Nemecka, tak sa má začať pracovať s deťmi a s čítaním. Aj preto bola založená IBBY. Kniha sama o sebe však celkom nestačí, ak deti nezažívajú aj teplo skutočných ľudských vzťahov.
Beáta Beláková
