Vyhľadávanie
Pavilón Józefa Czapského, najnovšia a zároveň najmenšia budova komplexu Emeryk Hutten-Czapski, je súčasťou Národného múzea v Krakove. V hlavnej budove areálu sa môžete zoznámiť so skutočnými drahocennosťami, pretože je tu vystavená najcennejšia numizmatická zbierka v Poľsku. Jej zakladateľom a pôvodným majiteľom bol v 19. storočí zámožný šľachtic, zberateľ a numizmatik Emeryk Hutten-Czapski. Nová expozícia v budove v tvare veľkej bielej kocky si nevyžaduje toľko stráženia a bezpečnostných opatrení, skrýva totiž hodnoty iného druhu. Venuje sa životu a dielu Emerykovho vnuka, vynikajúceho poľského intelektuála, spisovateľa, maliara a kritika Józefa Czapského. A zároveň je aj pre nás skvelým príkladom, ako v múzeu atraktívne predstaviť biografiu umelca.
Myšlienka vybudovať tento pavilón je spojená s poslednou vôľou Józefa Czapského. V závete daroval svoj bohatý archív Národnému múzeu v Krakove – vrátane cenných denníkov, osobných predmetov a zbierok kníh, ako aj dokumentov svojej sestry, literárnej historičky Márie Czapskej a ďalších členov tejto významnej rodiny, ktorá pred vznikom samostatného poľského štátu v roku 1918 sídlila na území dnešného Bieloruska.
Vlastenec a kozmopolita
Józef Czapski žil od roku 1946 v Paríži, kde sa podieľal na založení poľského emigrantského časopisu Kultura (1947 – 2000), do ktorého pravidelne prispieval. Ako výtvarník sa usiloval o to, aby časopis nebol len spisovateľskou tribúnou exilových autorov, ale aj fórom moderného umenia. Cieľom redakcie bolo centralizovať najvýznamnejšie mená poľskej literatúry rozptýlenej po vojne po celom svete. No do Kultury prispievali aj svetovo uznávaní autori, ako napr. Albert Camus, Thomas S. Eliot, Emil Cioran alebo André Malraux.
Redakcia časopisu sídlila v meste Maisons-Laffitte pri Paríži, kde viacerí príslušníci poľskej emigrácie, vrátane Czapského, žili a pracovali. Aj to je jeden z príbehov, o ktorých sa dozviete v bielej kocke ukrytej v záhrade muzeálneho areálu v centre Krakova.
Významný básnik a esejista Adam Zagajewski napísal: „S Jozefom Czapským máme ťažkosti – náš svet je plný špecialistov, svet, kde prídavné meno „interdisciplinárny“ (hoci je to pekné slovo) môže znieť už iba ironicky alebo utopicky, si len ťažko poradí s osobnosťou výborného umelca, maliara a znalca umenia, ktorý bol aj účastníkom a svedkom tragických udalostí, vojakom, kronikárom, redaktorom, nedobrovoľným cestovateľom, vlastencom i kozmopolitom súčasne. Bol aj výnimočným spisovateľom, autorom prózy, ktorá si nezadá s najlepšími stránkami Białoszewského alebo Iwaszkiewicza.“
Človek osobného svedectva
Najslávnejšia Czapského kniha sa volá Na neľudskej zemi (1949). Túto reportážnu prózu hneď po poľskom vydaní preložili do francúzštiny (1949) a čoskoro aj do angličtiny (1951). Kniha totiž mala nielen literárny, ale aj veľký dokumentárny a politický význam. Z prvej ruky približuje katynský masaker zo začiatku roka 1940, ktorému vtedy umelec ako jeden z mála poľských dôstojníkov unikol.
V roku 1941 sa Nemecko obrátilo proti ZSSR a zo sovietskych zajateckých táborov boli prepustené tisícky Poliakov. Umožnili im pripojiť sa k poľskej armáde, ktorá sa formovala na juhu Ruska. Jedným z nich bol Józef Czapski. Kniha obsahuje aj opis rokov nasledujúcich po jeho prepustení z tábora, predstavuje formovanie poľskej armády a jej náročnú cestu cez Strednú Áziu a Blízky východ na taliansky front. No prináša aj početné záznamy o stretnutiach s literárnymi osobnosťami (vrátane Anny Achmatovovej) a filozofické myšlienky o vzťahoch medzi národmi.
V povojnovom období J. Czapski ako jeden z očitých svedkov situácie poľských väzňov v sovietskom zajatí na túto tému často verejne vystupoval a svedčil o tom aj pred kongresom Spojených štátov.
Biela kocka
Koncepciu stálej expozície Pavilónu Józefa Czapského vytvorila scénografka, režisérka a herečka Krystyna Zachwatowiczová spolu so svojím manželom, slávnym režisérom Andrzejom Wajdom. Jej jadro je na druhom podlaží, ale najprv prejdeme kaviarňou na prízemí, ktorá svojím francúzskym štýlom odkazuje na desaťročia umelcovej emigrácie. Výstava je obsahovo aj vizuálne koncipovaná ako prechádzka časovou osou dlhého, plodného a pestrého života tohto spisovateľa a výtvarníka. Zoznamujeme sa s jeho osobnou púťou, no zároveň zisťujeme, že kráčame po chodníku historických prízrakov, zlých snov 20. storočia, a to nielen pokiaľ ide o poľské dejiny, ale aj dejiny strednej Európy.
Práve možnosť uvedomiť si hmatateľne, na neobyčajnom životnom príbehu jedného človeka, širšie súvislosti prvej a druhej svetovej vojny a povojnového vývoja v Európe, robí z tohto malého múzea zaujímavú zastávku pri objavovaní Krakova aj pre slovenského návštevníka. V elektronickej verzii sa tu napríklad dajú študovať cenné Czapského denníky, doteraz neznáme fotografie a dokumenty z obdobia okupácie a neslobody v Poľsku. Samotné rukopisy denníkov sú príťažlivé artefakty. Autor ich v priebehu desaťročí písal rôznymi atramentmi, farbami, fixkami, ceruzkami či pastelkami. Využíval papiere rôznej kvality a štruktúry. Do denníkov vkladal množstvo vedľajších poznámok, fotografií, výstrižkov z tlače, kresieb a náčrtkov.
Zaujímavosťou múzea je aj to, že návštevníci môžu nahliadnuť do presnej kópie Czapského izby z Maisons-Laffitte reprodukovanej v pomere 1 : 1, v ktorej prežil viac ako štyridsať rokov. „Presťahovala sa“ z Francúzska so všetkým pôvodným vybavením: nábytkom, suvenírmi, zbierkou kníh a dokonca aj s dverami a oknami.
Múzeum ponúka všetky vymoženosti svojej doby, okrem tradičného muzeálneho materiálu aj množstvo audiovizuálnych záznamov a interaktívnych tabúľ, ktoré návštevníkovi umožnia prehĺbiť si vedomosti o povojnovej Európe a činnosti stredoeurópskej emigrácie na Západe.
Józef Czapski: Hroby alebo poklady
(úryvok z eseje)
Aká je úloha nás, tej veľkej a stále rastúcej emigrantskej masy v krajine, ktorá už pred vojnou mala asi pol milióna našich emigrantov a je toľké storočia spätá s nami tisícmi kultúrnych pút, v krajine, ktorá prechádza ťažkým, pochmúrnym obdobím? Nepomer obetí Francúzska a Poľska v poslednej vojne, nedostatok nadšenia a vôle pri obnove svojej krajiny, všetko to, čo tak pohoršuje a dráždi prichádzajúcich z Poľska, nesmie v nás vymazať vedomie, že Francúzsko sa nezačalo roku 1939, že staré krajiny prechádzajú opätovnými cyklami pádov a obrody, že Francúzsko je jedným z najdôležitejších členov Európy, do ktorej patríme. Nesmieme k Francúzsku pristupovať ako germánski barbari pristupovali k Rimanom, ale ako obrancovia našich spoločných civilizačných výdobytkov, a netváriť sa, že by sme sa za jednu generáciu mohli odnárodniť; musíme podľa svojich síl spolupracovať na obrode tejto krajiny.
Pôvodne uverejnené v časopise Kultura č. 5/1948.
In: Piesok v presýpacích hodinách. Antológia poľskej literárnej eseje 20. storočia. Bratislava: Kalligram, 2015.
Pavilón Józef Czapski
Národné múzeum v Krakove, dvor expozície Emeryk Hutten-Czapski
Piłsudskiego 12, Krakov, Poľsko
Otvorené v utorok až nedeľu od 9:00 do 16:00 hod., v sobotu od 10:00 do 18:00 hod., v nedeľu od 10:00 do 16:00 hod.
Informácie: www.mnk.pl, tel. +48 12 433 58 40
Józef Czapski (Praha, 1896 – Maisons-Laffitte, 1993) bol poľský umelec, spisovateľ a kritik. Narodil sa do významnej šľachtickej rodiny, študoval právo a umenie na univerzitách v Petrohrade a Varšave. Ako maliar bol príslušníkom skupiny tzv. kapistov, resp. koloristov, ktorá sa sformovala v medzivojnovom období a čerpala inšpirácie z francúzskeho moderného umenia. Po vojne emigroval do Francúzska, kde bol spoluzakladateľom časopisu Kultura, legendárneho časopisu poľskej kultúrnej a politickej emigrácie.
