Nečakané stretnutia

Roberta Bolaña a Fernanda Aramburua spája dlhodobý život v zahraničí a priama skúsenosť s organizovaným násilím. Podobne, ako sa moje osobné stretnutia s priekopníkmi slovenského prekladu udiali vďaka súhre náhod, aj ich diela sa ku mne dostali v dôsledku súhry rozličných okolností, no a nakoniec som mal aj šťastie, že som ich mal možnosť preložiť.

V čase, keď som sa na knižné preklady pripravoval časopiseckým publikovaním prekladov (najmä poézie), mal som tú česť zoznámiť sa s Viliamom Turčánym. Bolo to náhodné a nečakané stretnutie, vitálny päťdesiatnik mi silno stlačil ruku a predstavil sa ako Turčány. Opýtal som sa ho, či je rodinou s prekladateľom Viliamom Turčánym, načo mi zopakoval, že sa volá Turčány. Pochopil som to tak, že som sa zoznámil s niekým, kto je menovcom Viliama Turčányho, no je od neho asi tak o tri desiatky rokov mladší, a tak som sa ešte raz opýtal, či ho s prekladateľom a básnikom Turčánym spája nejaký príbuzenský vzťah. Komické nedorozumenie bolo takmer v okamihu vysvetlené mojím chápavejším okolím, osemdesiatročný Turčány bol vtedy v takej fyzickej a mentálnej forme, že na mňa pôsobil, akoby bol synom samého seba. Ešte v miernom šoku z nepravdepodobného stretnutia s prekladateľom a básnikom, ktorého vynikajúce prebásnenie Božskej komédie som si kedysi vďaka knižničným výpožičkám čítal doma ešte ako gymnazista (ale v tom čase napríklad aj jeho preklady lyriky sochára Michelangela Buonarrotiho či Petrarcove sonety), na mňa zapôsobilo asi tak silno, ako keď sa dieťa stretne s ikonickým športovým idolom známym len z televíznej obrazovky alebo kníh histórie: ak som si už dovolil takéto prirovnanie, tak ako prvé meno mi napadá legendárny Emil Zátopek. Prekladateľský supermaratónec Turčány sa však napriek môjmu neskrývanému rešpektu správal úplne prirodzene a prístupne, a tak sa mi s ním podarilo aspoň trochu porozprávať o poézii či o jeho vzťahu k taliančine a Taliansku. Toto stretnutie spomínam aj preto, lebo som si viac-menej istý, že môj vzťah k prekladu a mojej prvotnej predstave o ňom niekde na počiatku výrazne formovali počas dospievania iniciačné lektúry prekladov poézie (popri už spomenutých klasikoch v tom čase napríklad aj beatnici či Baudelaire alebo Apollinaire). Pri listovaní Božskej komédie v slovenčine je asi ťažké mať predstavu iba o talente a nevidieť alebo aspoň netušiť, aké megajouly práce si vyžaduje umelecký preklad. V čase náhodného stretnutia s Viliamom Turčánym sa mi podarilo stretnúť s o čosi ešte starším, ale veľmi šarmantným prekladateľom a literárnym historikom Vladimírom Olerínym. V tom období som žil v Španielsku neďaleko portugalských hraníc, na Slovensko som chodieval približne raz za rok a naše stretnutie sme si dohodli cez spoločného známeho profesionálne sa venujúceho filmu. Prekvapilo ma, aký mal napriek vysokému veku skvelý prehľad o dianí v literatúre a filme vo vtedajšom Španielsku, Portugalsku a Južnej Amerike, o jeho pohotových a vtipných postrehoch nehovoriac. Stretnutia s oboma priekopníkmi slovenského umeleckého prekladu, aj to nečakané, aj to dohodnuté, potom vo mne zanechali stopu, ktorou som nevedomky meral osobné stretnutia (takisto náhodné či dohodnuté) aj s inými, často rovnako vynikajúcimi prekladateľmi a prekladateľkami: čím viac bolo za nimi talentu a náročnej práce, tým menšia bola pravdepodobnosť výskytu nejakej ľudskej malichernosti či úzkoprsosti.

Roberto Bolaño

Keď som sa pred niekoľkými rokmi definitívne vrátil na Slovensko, jeden z prvých autorov, ktorého knižný preklad mi vyšiel, bol Roberto Bolaño (1953 – 2003); šlo o prvé knižné preklady Bolaña do slovenčiny (Vzdialená hviezda, Lumpen románik). Meno čílskeho emigranta žijúceho druhú polovicu svojho života v španielskom exile mi udrelo do očí v španielskych kníhkupectvách počas prvých týždňov môjho dlhoročného španielskeho pobytu. V tom čase, na prelome tisícročí, sa totiž na sklonku svojho relatívne krátkeho života pôvodne básnik a neskôr autor próz stal známym najprv v Španielsku a Južnej Amerike a potom okamžite na celom svete, až sa v istom zmysle stalo jeho meno módnym hitom nielen u čitateľov, ale aj u literárnej kritiky. Pritom šlo o autora, ktorý nezapadal ani do prototypu komerčného autora, akých ročne vyrábajú na kvantá kurzy kreatívneho písania, ani nešlo o konjunkturálneho akademického autora, ale o naozaj subverzívnu literárnu osobnosť. Pôvodne literárny samouk a dislektik pochádzajúci z rodiny učiteľky a šoféra nákladiaka (a príležitostného boxera), ktorý sa v šestnástich definitívne rozlúčil s formálnym vzdelaním, už v ranej mladosti narazil na zásahy do individuálneho života od takzvaných veľkých dejín: v pätnástich emigroval s rodičmi do Mexika a práve v tom čase, v lete 1968, vtedajší mexický režim reagoval na miestne študentské protesty násilím a zabíjaním. Násilie je neskôr jedným z leitmotívov Bolañovej tvorby. Násilný zásah veľkých dejín sa v Bolañovom živote objavuje znovu pri návrate do rodného Čile v polovici 70. rokov, keď tam prepukne vojenský puč generála Pinocheta a Bolaño je zadržaný, no vďaka intervencii svojho bývalého spolužiaka z detských čias ho prepustia. Po návrate do Mexika sa naplno venuje bohémskemu literárnemu životu a tvorbe poézie: zážitky a impresie z toho obdobia neskôr budú zdrojom jeho prozaickej tvorby. V roku 1977 emigruje do Španielska, kde práve prebieha tranzícia z Francovej diktatúry k demokracii, čo sa v španielskej spoločnosti prejaví prevratnými sociálnymi zmenami a v umení prepukne výbuch slobody a tvorivosti. Bolaño je však v Španielsku až do sklonku svojho života spoločenský outsider, na živobytie si zarába ako smetiar, nočný strážnik, prístavný robotník či predavač bižutérie a celú svoju energiu dáva do prozaickej tvorby s vierou, že raz sa jej dostane uverejnenia a uznania. Asketický život v spojení s nadmerným požívaním alkoholu si však vyžiadal svoju daň, a keď sa v roku 1998 publikovaním Divokých detektívov úspech dostavil, autorova pečeň bola už v takom stave, že mu ostávalo len niekoľko rokov života, ktoré využil predovšetkým na písanie. Dnes je Bolañovo meno a dielo na piedestáli spoločne s takými autormi, akými boli napríklad J. Cortázar, G. García Marquéz či J. L. Borges.

Fernando Aramburu

Priznám sa, že keď som sa na prelome tisícročí sťahoval s dvoma kuframi a nabifľovanými základmi španielčiny z Talianska do Španielska, mal som o cieli svojej cesty len veľmi chabé predstavy a konkrétne informácie. Akoby omylom som sa ocitol v zelenom severozápadnom regióne Galícia, ktorý má svoj vlastný jazyk – galícijčinu – podobnú portugalčine. To mi síce zdvojnásobilo predpokladané jazykové ťažkosti, ale na druhej strane som oboma nohami nechtiac skočil do kultúrnej a jazykovej heterogénnosti Španielska ako takého. Súčasťou Španielska je na severovýchode aj časť baskických regiónov, kde miestny jazyk – baskičtina – nemá žiadneho blízkeho ani vzdialeného príbuzného. Časom, najmä potom, čo som sa presťahoval do Madridu, som sa zoznámil s viacerými Baskmi a Baskicko sa stalo mojím obľúbeným krajom, kde som trávieval predĺžené víkendy alebo dovolenky. Súčasťou baskickej a španielskej histórie je aj niekdajšia existencia teroristickej organizácie ETA, ktorá mala na svedomí takmer tisícku zabitých tak v Baskicku, ako aj vo zvyšku Španielska. Aj v posledných rokoch jej fungovania bolo v baskickej spoločnosti neustále cítiť napätie: na to, aby som sa v tých časoch aspoň okrajovo mohol v Baskicku rozprávať o politike, bolo treba poriadnu dávku vzájomnej dôvery a zavreté dvere. Jeden z najvýznamnejších španielskych autorov Fernando Aramburu (1959) je pôvodom z baskického San Sebastiána a v literatúre autorsky začínal ako básnik. Na jeho román Vlasť, ktorý som neskôr preložil, ma upozornili baskickí známi, pretože podľa nich verne a plasticky opísal, ako terorizmus a atmosféra v spoločnosti zasahovali do bežných životov a vzťahov ľudí v Baskicku. Román nadchol aj mňa, a keď som ho počas covidových lockdownov prekladal, v myšlienkach a predstavách som sa vracal do časov, keď som Baskicko a jeho ľudí mohol spoznávať osobne. Autor románu, podobne ako jedna zo ženských postáv knihy, strávil svoje univerzitné časy v porovnaní so San Sebastiánom v nie veľmi atraktívnom, horúcom a suchom meste, v aragónskej Zaragoze, zamiloval sa do nemeckej spolužiačky a od skončenia vysokoškolských štúdií žije v Nemecku. Možno práve geografický a kultúrny odstup, ktorý mu poskytol nemecký exil, mu pomohol spracovať a literárne sa vyrovnať s háklivou témou, akou bola ETA a jej dosah na bežný život v Baskicku. Podľa úspechu, aký mal román nielen v Španielsku, ale aj v iných európskych krajinách, ho zobrazil natoľko verne, že zapôsobil aj na čitateľov, ktorí nemali žiadnu priamu alebo nepriamu skúsenosť s ETA.

V súčasnosti dokončujem preklad zatiaľ posledného autorovho románu – Dážďovníky, ktorý vyjde na jeseň tohto roku. Román je napísaný úplne odlišným štýlom ako predchádzajúca Vlasť a má ešte väčší rozsah, no číta sa lepšie. Sarkastické rozprávanie rozvedeného stredoškolského učiteľa filozofie, v ktorom rok pred samovraždou vtipne glosuje svoj život a svoje okolie, sa odohráva v Madride, nad ktorým krúžia vtáky, dážďovníky – také vrtké a akrobatické vo výškach a také bezmocné dole na pevnej, tvrdej zemi...

Peter Bilý (1978)

prežil takmer dve dekády svojho života v zahraničí (Taliansko, Španielsko, Malta, Francúzsko), na Slovensku publikoval štyri básnické zbierky a štyri romány a je autorom dvadsiatky prekladov z talianskeho a španielskeho jazyka.

Foto: Španielsky spisovateľ Fernando Aramburu

Zdroj: Donostia Kultura/ Wikimedia Commons