Vyhľadávanie
Jürgen Thorwald: Storočie chirurgov. Žilina: Absynt, 2019
Historickí nadšenci občas snívajú o cestovaní v čase, aby na vlastnej koži zažili romantiku daného obdobia. Kniha Jürgena Thorwalda ponúka historickým rojkom kruté vytriezvenie. Pri pohľade na nedávne dejiny medicíny opustí chuť na fyzický dobový exkurz aj toho najväčšieho fantastu.
„Keď ošetrovatelia konečne povolili kladku, ktorou sa snažili neborákovi priviazanému o operačný stôl napraviť bedrový kĺb, pristúpil k nemu iný z ich kolegov, ktorý na lekárov pokyn vsunul pacientovi do análneho otvoru dlhú čiernu cigaru. Ubehlo približne desať minút a nikotín z cigary uvoľnil kŕčovito zvierané svalstvo pacienta. Lekár vydal príkaz k pokračovaniu procedúry a asi na minútu sa zdalo, že nikotín dokázal nielen uvoľniť svalstvo, ale aj otupiť pacienta. Následne sa však z jeho hrdla vydral hrôzostrašný výkrik a svaly mu opäť chytali strašné kŕče. Dokonca aj niektorým študentom medicíny, ktorí toto kruté divadlo sledovali, sa urobilo nevoľno“ (s. 22 – 23).
Blízke a vzdialené zároveň
Jürgen Thorwald veru nečaká na nič a od úvodných strán vrhá čitateľa do textu, ktorý na základe zápiskov jeho starého otca rekonštruuje bolestivé, krvavé a doslova smrtiace dejiny chirurgie. Zameriava sa najmä na obdobie tesne pred a po objavení narkózy, kedy pacientov „operovali“ pri plnom vedomí a citlivejší čitatelia sa možno začnú miestami sami seba pýtať, či im daný titul vôbec stojí za prečítanie.
Pre človeka 21. storočia môže byť, za predpokladu, že sa bližšie neorientuje v dejinách medicíny, doslova liečbou šokom skutočnosť, že tieto obrazy pripomínajúce skôr desivé mučenie než liečenie nepochádzajú z až takých dávnych čas. Vyššie opísaný výkon sa odohral len pred o niečo viac než poldruha storočím a vykonal ho jeden z najuznávanejších chirurgov svojej doby John Warren.
Je rovnako neuveriteľné, že cisársky rez, zákrok, ktorý sa dnes v niektorých kruhoch stáva doslova módnym trendom, bol ešte v priebehu sedemdesiatych rokoch 19. storočia len zúfalým výkrikom lekára v takmer nesplniteľnej snahe zachrániť dieťa. O prežití matky sa vlastne ani neuvažovalo, nakoľko úmrtnosť dosahovala ultimátne čísla.
Beletria či fakty?
Storočie chirurgov sa napriek neľahkej a komplikovanej téme číta nadmieru dobre a s výnimkou niekoľkých momentov, keď musel recenzent kvôli prílišnej predstavivosti a neznášanlivosti pohľadu na krv knihu odložiť, išlo o veľmi podnetné čítanie, ktorého dej poľahky uchváti čitateľovu pozornosť. Lekárske vzdelanie, ba ani základne anatomické vedomosti zároveň nie sú nijako potrebné, všetko dôležité je vysvetlené priamo v deji.
Čo však do istej miery nejasnosťou oplýva je vierohodnosť faktografickej stránky knihy. Jürgen Thorwald sa netají tým, že inšpiráciou mu boli spomienky starého otca, ale zároveň, možno neúmyselne, zahmlieva hranicu, kde končia spomienky starého otca a začína jeho autorský vklad. Dej je totiž vyrozprávaný výhradne v prvej osobe, takže pôsobí ako jednoliate memoáre chirurga Henryho Stevena Hartmanna.
To, že tieto dve roviny nie sú explicitne oddelené, síce nič neuberá na naratívnej kvalite textu, avšak otvára otázky ohľadom verifikácie predkladaných informácií. Čitateľ sa nedozvie, či uvedené historické reálie Thorwald overil, prípadne či informácie overoval Hartmann pri koncipovaní svojich spomienok alebo ich, tak ako mnohí iní autori memoárov, napísal na základe subjektívnej reflexie daných udalostí vo vlastnej pamäti.
Exkurzia do duše lekára
Ani prípadné dejinné skratky a nepresnosti však nič neuberajú na autentickosti a sile spovede mladého chirurga v dobách, keď sa lámala čierna opona nad osudom pacientov a bezmocnosťou lekárov. Spovede svedčiacej o odvážnych jedincoch, ktorí sa nebáli ísť proti prúdu a svojimi originálnymi nápadmi bojovali za svetlejšiu budúcnosť medicíny, pričom ich najväčším nepriateľom, paradoxne, neboli neviditeľné vírusy či baktérie, ale majorita kolegov v bielych plášťoch veriacich vo svoju vlastnú výnimočnosť.
V mnohých ohľadoch pochmúrny a krvavý príbeh Storočia chirurgov však našťastie ponúka aj okamihy radosti, ktorá prekvitá nielen vo chvíľach úspechov slávnych postáv medicíny, ale tiež v bežných radostiach ich životov. Najväčšmi, hádam, vo chvíli, keď William Halsted zaľúbený do vrchnej sestry, ktorej dezinfekčná látka spôsobovala ekzém, vynašiel gumové rukavice. Či však dokázal okrem obrovského objavu konečne aj vyrieknuť svoje pocity, to si už budú musieť historickí rojkovia, ak ich teda neodplašil úvod recenzie, prečítať sami.
Mgr. Oliver Zajac
Historik a publicista, pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave.
