Spisovateľ by mal nasledovať svoj inštinkt

Stretnutie so všestranným islandským umelcom Hallgrímurom Helgasonom počas Mesiaca autorského čítania patrilo k mojim splneným snom. Dokáže písať o hraničných životných situáciách s humorom a nadhľadom. Jeho príbehy sú drsné, nemilosrdne ironické, namierené proti spoločnosti aj sebe samému.

V akej rodine ste vyrastali? Mali vaši rodičia vzťah k umeniu?

Bol to mix. Brat mojej starej mamy z otcovej strany bol jedným z mála skladateľov vážnej hudby. A sestra starej mamy z maminej strany sa preslávila ako jedna z prvých islandských výtvarníčok. V roku 2016 odišla študovať na výtvarnú akadémiu do Kodane a ako prvá mala na Islande výstavu. Mama pracovala v škôlke a celý život sa venovala detským knihám a môj brat patrí v súčasnosti k najlepším islandským autorom detských kníh. Viem, že umelcom som chcel byť odmalička. Šiel som študovať na výtvarnú akadémiu. Bolo to jednoduchšie ako povedať rodičom – asi by som sa chcel stať spisovateľom. Veľa som maľoval a písať som začal popri tom. Svoj prvý román som však vydal až ako tridsaťročný. Mal som vtedy komplex, že je to príliš neskoro. Môj idol – najväčší islandský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny Halldor Laxness vydal svoj prvý román, keď mal iba šestnásť rokov. Vždy som ho nesmierne obdivoval, bol mojím hrdinom.

A prečo? Dospievajúci majú zvyčajne úplne iné idoly.

To sa ťažko vysvetľuje, bola to obrovská osobnosť. Doteraz tak Laxnessa na Islande vnímame. Bol viac ako prezident – čosi ako svätý muž islandskej kultúry. Určite na mňa zapôsobila jeho povesť, ale aj jeho romány a poézia, ktorými som celoživotne unesený. Písal elegantným štýlom ako Nabokov a jeho tvorba je nesmierne inšpiratívna. Bol ako páv, ktorý ukazuje svoju veľkoleposť. Ale mal aj veľký zmysel pre humor – jeho výroky sú legendárne.

Musel vás naozaj silne ovplyvniť, keďže na jeho tvorbu často odkazujete a venovali ste mu dokonca jeden svoj román.

Áno, keď v roku 1998 zomrel, tri týždne po jeho smrti sa mi zjavil vo sne. Ležal mŕtvy na otvorenom poli v trojdielnom anglickom obleku. Okolo šiel malý chlapec, strčil mu do úst prst a Laxness sa zobudil. A aj ja som sa zobudil. A všimol som si, že ten chlapec vyzerá presne ako z dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia – akoby vyšiel z jeho románov. Vtedy som si uvedomil, že autor po smrti zostane žiť iba vo svojej tvorbe. A tak som napísal román o tom, ako Halldor Laxness uviazne v jednom zo svojich najúspešnejších románov. Zobudí sa a musí žiť svoj posmrtný život so svojimi literárnymi postavami v dome na farme. Spočiatku nevie, kde sa ocitol, ale postupne zistí, že všetko, čo okolo seba vidí, vlastne sám vymyslel. Vrátane zariadenia izby. Tento nápad sa mi veľmi páčil. A tak som ten román napísal. Bol prijatý trochu nejednoznačne, lebo Laxness, ako som už povedal, je na Islande posvätný a dotýkať sa jeho pamiatky je takmer svätokrádež. Navyše som bol kritický k jeho komunistickej minulosti. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch podporoval Stalina. Nikdy sa s komunizmom kriticky nevyrovnal.

Čo ste museli obetovať pre svoju literárnu kariéru? Nazvali by ste to obetou?

Ani nie. Založenie rodiny som odkladal tak dlho, ako sa len dalo, takže medzi dvadsiatkou a štyridsiatkou som bol zvyčajne sám, bez detí a akýchkoľvek záväzkov. Bol som si vedomý, že keď chcem byť umelcom, musím to robiť naplno a na rodinu mi nezostane veľa času. Ale v roku 2003 som mal 44 rokov môj život bol zrazu bez rodiny úplne prázdny. A tak som si ju založil. Z osemdesiatych rokov som už mal jednu dcéru, potom sa mi narodili ďalšie dve deti. Postupne mi pribúdali povinnosti. Moja mama je už dosť stará a trpí Alzheimerom. Musím sa o ňu starať a to je takisto časovo náročné. Ale snažím sa udržať si čas na písanie. Snom umelca je väzenská cela bez rušivých vplyvov, kde je oňho dobre postarané. Aby nemusel robiť nič iné, iba tvoriť. To bol vždy môj sen. Ale oddeliť písanie od života je nezmysel. Musíte aktívne žiť so všetkým, čo k tomu patrí. Inak budú vaše knihy prázdne a plytké. Mám 62 rokov, som dvakrát rozvedený, v roku 2015 sme prišli o vnuka, prežil som veľa krásnych, ale aj smutných životných udalostí. Minulý rok zomrel môj otec. Toto všetko nás ovplyvňuje a vyvoláva pocity, pod ktorých vplyvom dozrievame – autorsky aj ľudsky. A ak ste si v živote prešli peklom aj rajom, otvára vám to hĺbku a rozhľad.

Čo najsilnejšie ovplyvnilo štýl, ktorým píšete a maľujete?

Myslím si, že najdôležitejším momentom v mojom umeleckom vývoji bol rok 2015, keď som vydal svoj autobiografický román Morská choroba v Mníchove. Opísal som tam osobnú skúsenosť so znásilnením a najhoršiu zimu môjho života. Mal som vtedy 20 rokov. Dovtedy som o tom nikomu nepovedal – rodičom, žene ani priateľom. A zrazu to bolo vonku. Dlho som uvažoval, čo na to povedia moje deti. Bol to pre mňa veľký krok. Spočiatku mala tá kniha pozitívne ohlasy, ale dosť ma zlomili negatívne a výsmešné reakcie mojich islandských kolegov a novinárov. Boli to tri ťažké mesiace. Vyvolalo to vo mne úzkosti a depresie. Keď som si čítal článok, kde si z tej udalosti niekto robil srandu, cítil som, akoby ma znova znásilnili. Keď som však v sebe prekonal aj túto fázu, bol som silnejší a slobodnejší. Z mojej duše sa vtedy niečo uvoľnilo a mal som pocit, že teraz už môžem napísať, čo len chcem. Dovtedy som stále v podvedomí cítil, že sa za niečo skrývam. Moji dovtedajší hrdinovia boli sarkastickí outsideri žijúci na okraji spoločnosti. Všetci skrývali svoje pocity a rozoberali ich iba sami so sebou. Po tomto románe som už písal inak.

Aj som inak maľoval. Zrazu to bolo ako explózia. Dokázal som maľovať veľmi dynamicky, slobodne a šťastne. Keď sa pozerám späť, som veľmi rád, že som sa k tomuto kroku odhodlal. Mal som to možno urobiť skôr. Možno som nebol pripravený, aj svet bol vtedy iný. Stalo sa to dva roky pred Me Too, ale pomohlo mi, že táto téma už nebola úplné tabu. Najmä islandské feministky otvárali mnoho tém tohto druhu. Dodalo mi to odvahu.

Veľa diskusií vyvolal aj váš román Ženská na 1000 stupňov. Dotýkali sa vás negatívne reakcie?

V tomto prípade ani nie. Faktom je, že z kontroverznosti môžu knihy najmä profitovať a verejné škandalizovanie ich môže iba presláviť.

Keď ľudia protestujú, hádajú sa, píšu rozhorčené kritiky alebo kričia, že kniha by mala byť stiahnutá z predaja, tým vlastne dokazujú, že to dielo má v sebe život. A nezostane ležať bez povšimnutia na poličke. Snažím sa to brať pozitívne. Niekedy je to ťažké, keď vidíte, ako na vašu knihu útočia žiarliví kolegovia, ale treba prestať si to všímať a ísť ďalej. Príbeh románu Ženská na tisíc stupňov vychádza zo života konkrétnej islandskej ženy. Na základe jej životného príbehu som napísal román, ktorý je kombináciou historických faktov a fikcie. Problém nastal s rodinou tejto ženy. Snažil som sa im vysvetliť, že ide o fikciu a ako spisovateľ sa nemôžem obmedziť iba faktami. Mám slobodu vytvárať literárnu postavu, ktorá je síce inšpirovaná reálnou postavou, ale vyformoval som ju podľa seba. Jej príbuzní sa s tým nevedeli vyrovnať a je to pochopiteľné. Bola to ich mama a stará mama.

Kládli ste si pri písaní otázky, nakoľko etické je vyťahovať rodinných kostlivcov zo skrine a či pre príbuzných nemôže byť vytváranie takéhoto obrazu dosť bolestné?

Je to pochopiteľné, lebo knihy majú moc. Keď napíšete svoj vylepšený životný príbeh, môžete tak ovplyvniť svoj imidž na niekoľko budúcich generácií. Ak si ho dokonale vytvarujete podľa vlastných predstáv, ešte o dvesto rokov si vás tak budú pamätať. V tom je sila kníh. Realita je dávno preč – a kniha zostala ako jediná vec, ktorá nám sprostredkuje daného človeka. Preto príbuzní tak bojovali o to, aby si ľudia nespájali ich starú mamu s touto knihou. Je to pochopiteľné. Hlavný problém spočíval v tom, že otec predobrazu mojej literárnej hrdinky spolupracoval počas druhej svetovej vojny s nacistami. A súčasne bol synom prvého islandského prezidenta. Toto najväčšmi poznamenalo život mojej postavy. V podstate jej ho zničil. Ťažko sa to vraví, ale je to tak. Je tam veľmi bolestná situácia, ktorou som chcel vyjadriť zlo a absurditu vojny. A práve s ňou sa už rodina nedokázala zmieriť. Často som premýšľal, či som naozaj nezašiel za čiaru, ale pre knihu bola táto vypätá scéna veľmi dôležitá. Rodina predobrazu mojej hrdinky sa s tým nevedela vyrovnať. Veľmi ich chápem. Ja sa však musím spoľahnúť predovšetkým na svoju umeleckú intuíciu. Musel som si vybrať, či vyhoviem rodine a túto kapitolu vyhodím. Budem dobrým človekom a zlým umelcom. Alebo chcem byť najmä dobrým spisovateľom – a zlým človekom. Vybral som si druhú možnosť. A musím s tým žiť. Nesťažujem sa, sám som sa tak rozhodol. Spisovateľ by mal poslúchnuť svoj inštinkt.

Občas o sebe žartujete, že ste štátny zamestnanec, ako bol váš otec. Čo tým presne myslíte?

Na Islande funguje úžasný grantový systém, ktorý umožňuje štyridsiatim spisovateľom, aby sa naplno venovali iba písaniu. Žiadosť sa podáva raz ročne. Keď ste úspešný a produktívny, môžete si byť istý, že grant získate. Ja poberám grant už pätnásť rokov a ešte asi desať ďalších autorov má túto dlhodobú grantovú podporu rovnako ako ja. Čiže, štát nás platí, aby sme písali. Tak ako sa niekto musí starať o cesty a nemocnice, my musíme písať. Sme teda ako ktorýkoľvek iný štátny zamestnanec. To vravím ľudom, ktorí vravia, že berieme peniaze za nič. A špeciálne mi vyčítajú, že píšem aj toľko politických komentárov. Z ich pohľadu poberám štátny plat, takže by som nemal kritizovať vládu štátu, ktorá mi tieto granty poskytuje. Ale to je úplné nepochopenie slobody slova. Tento systém u nás funguje vyše 30 rokov a už niekoľko generácií autorov sa môže venovať iba literatúre a nemusí si hľadať druhú prácu. Bolo to podľa mňa dôležité rozhodnutie a myslím si, že už vidieť výsledky. Islandská literatúra má za sebou veľmi dobré obdobie a prekladá sa do mnohých jazykov.

Ako vnímate, že Island sa stal v posledných rokoch pomerne módnou krajinou vyhľadávanou turistami z celého sveta?

Tak to by som nikdy v živote nečakal. Pre nás bol Island celé roky zaostalým zapadákovom, ktorý prešiel z doby kamennej rovno do 21. storočia. Hanbili sme sa, že sme z Islandu, a nenávideli ho. A zrazu sa všetko otočilo. Všetci nám vravia – vy ste z Islandu, to je super. Pre nás to kedysi nebolo super. Ale už sme tomu pomaly uverili. Všetko sa zmenilo, keď sa Bjӧrk stala slávnou. Zrazu sme boli na mape. A teraz sa Island stal módou. Stále to nedokážem pochopiť. Možno je to tým, že sme takí odlišní. Raz som bol v Nemecku na turné s novou knihou a navštívil dvadsaťjeden nemeckých miest za  dvadsaťtri dní. Presúvali sme sa vlakom. A krajina za oknom vyzerala stále rovnako – strom, strom, strom, les, les, nádražie. Les, les, nádražie. A tak stále dookola. Povedal som si, že Nemci možno chcú občas uniknúť z toho lesa do otvorenej a divokej islandskej krajiny s horúcimi gejzírmi, žeravou lávou, ľadovcami a zemetrasením. Island je veľmi tvorivá krajina. Každých päť rokov tam vyrastie nové pohorie. Musíme pre ne vymýšľať mená, takže sme odkázaní na kreativitu. Stále sa tam niečo deje. Dobré aj zlé. Búrka môže strhnúť vaše auto z cesty, islandské počasie je naozaj nestále. Preto všetkým radím, aby si dávali veľký pozor. V priebehu pár sekúnd je z leta zima. Uprostred júla môže začať snežiť. Je dobré byť pripravený.

Hallgrímur Helgason

Narodil sa v roku 1959 v Reykjavíku. Spisovateľ, výtvarník a prekladateľ. Prekladateľ Shakespeara do islandčiny. Vystavoval v New Yorku, v Paríži, kde striedavo žil na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Prozaicky debutoval v roku 1990, trikrát bol nominovaný na cenu Severskej rady za literatúru (1999, 2007, 2013). Medzinárodný úspech dosiahol románom 101 Reykjavík (1996), ktorý opisuje príbeh bizarného vzťahového trojuholníka medzi tridsaťročným nezamestnaným synom, jeho matkou a jej milenkou. Do češtiny boli preložené jeho prózy 10 rad nájemného vraha, jak vyčistit kvartýr (2011) a Ženská na 1000 stupňů (2021). Rozprávačkou je tu vnučka prvého islandského prezidenta ležiaca na smrteľnej posteli. Jeho najnovší historický román má názov Šesťdesiat kíl slnka (2021).

Dado Nagy

Rozhlasový moderátor a literárny publicista. Pre RTVS pripravil televíznu sériu Moja knižnica, na Rádiu Slovensko moderuje program Literárna revue.

Na fotografii Hallgrímur Helgason na nádvorí Rómerovho domu. Foto: Dado Nagy