Vyhľadávanie
Ľubomír Feldek: Veľká kniha slovenských rozprávok
Ilustrácie: Peter Uchnár
Bratislava: Slovart, 2020
Božena Němcová: Slovenské rozprávky a povesti I, II
Ilustrácie: Igor Piačka
Bratislava: Tatran, 2020
Rozprávky chutia deťom, hoci pôvodne pre ne neboli určené, i dospelým. A najkrajšie rozprávky sú tie, ktoré si čítame všetci spolu. Či už sú to rozprávky Boženy Němcovej, alebo Ľubomíra Feldeka.
Zákulisie zbierania rozprávok
Vianočný čas je bezprostredne spojený s rozprávkami a rozprávkovými hostinami: oplátky s medom, kapustnica a k televíznej rozprávke voňavé vanilkové rožteky, linecké koláčiky a išelské tortičky.
Tento rok vychádzajú dva diely Slovenských rozprávok a povestí Boženy Němcovej v preklade a edičnej úprave Jany Pácalovej. Sú bohato ilustrované Igorom Piačkom. Pre mnohých je možno prekvapením, že slovenské rozprávky zozbierané Pavlom Dobšinským a jeho spolupracovníkmi vyšli najskôr v českom preklade Boženy Němcovej, ktorá ich nielen preložila, ale aj umelecky preštylizovala. Němcová, ktorá v tom čase bola už skúsenou spisovateľkou, prepísala pôvodné slovenské rozprávky do vybrúsenej formy, čo však sklamalo Pavla Dobšinského, pretože on v slovenskej rozprávke videl najmä autentickú a originálnu podobu slovenských nárečí.
Jana Pácalová v Poznámke prekladateľky uvádza, že Němcová pri preklade rozprávok nechala pásmo priamej reči v pôvodnom slovenskom jazyku. Pre Boženu Němcovú boli rozprávky veľmi dôležité, veď Národní báchorky a pověsti boli jej prvou knihou. Mali význam nielen pre ňu, ale aj pre českú kultúru. Němcová zbierala slovenské rozprávky počas svojich ciest po Slovensku a spolu s nimi vydala aj zbierku, ktorú ešte v roku 1849 pripravil Ľudovít Reuss spolu s Augustom Horislavom Škultétym a Jonatanom Dobroslavom Čipkom. Tie nemohli vyjsť z politických dôvodov, ale najmä pre nedostatok financií.
Hlad – predohra hostiny
V Pácalovej Doslovoch sa dozvieme o metóde prekladania a upravovania slovenských rozprávok Boženy Němcovej viac. Němcovej láska k rozprávkam je v textoch stále prítomná a prenesie sa aj na čitateľov. Veď rozprávka nám, podobne ako Vianoce, prináša nádej, lásku, mágiu a veľa dobrého jedla.
Mnohí naši rozprávkoví hrdinovia hladujú, dokonca sa musia vyvarovať rozprávkových bytostí, ktoré ich chcú zožrať. Kanibalizmus je v slovenských a európskych rozprávkach veľmi častý a môže byť nielen metaforou ťažkého a chudobného života, ale aj smutným faktom reality. Hladomory, bieda a prázdne misky boli veľmi smutnou súčasťou života slovenských rodín. Rozprávkoví mládenci putujú nalačno, dokonca im jedlo kradne Laktibrada: „Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš!“ (s. 34)
Hrdinom nosia na obed žaby, jašterice, hady, ponúkajú im olovený a oceľový chlieb či strieborné halušky. Našťastie, v rozprávke sa vždy nájde dobrá duša, ktorá sa s nimi podelí o svoj obed, či už sú to princezné vo Valibukovi, alebo Otolienka v rozprávke Šurina pán kráľ a Otolienka a Pecko sa dokonca podelí o svoje jedlo s ukrižovaným Kristom. A práve táto nádej, že nakoniec bude vytúžená hostina, na ktorej sa všetci dosýta najedia, dodáva nádej a vieru v dobro, odpustenie a šťastie aj nám. Veď aj hlúpa žena z rovnomennej rozprávky nakoniec priniesla svojmu milovanému „hromadu zlatých peňazí“. (s. 225) A tak si mohli kúpiť „múku, víno, bravčovinu a slaninu“. (s. 225)
Večná nádej a empatia
Rozprávky O hlúpej žene, Bača a šarkan, Pecko sprostáčik a mnoho ďalších nájdeme aj vo Veľkej knihe slovenských rozprávok prerozprávaných Ľubomírom Feldekom. Kniha vydavateľstva Slovart je bohato ilustrovaná imaginatívnymi a dojímavými ilustráciami Petra Uchnára.
Ľubomír Feldek sa tak zaradí medzi známych zberateľov a interpretov slovenských rozprávok, ako napríklad Samuel Reuss, Pavol Dobšinský, Samo Czambel, Jiří Polívka, Frank Wollman, Viera Gašparíková a ďalší. Zároveň sa Feldek stáva originálnym rozprávačom starých známych rozprávok, ktoré kolujú a kolovali po Európe. Ako sám hovorí: „Ak aj nachádzame vo všetkých našich rozprávkach fabuly a motívy, ktoré majú svoj prapôvod v rozprávkach Tisíc a jednej noci alebo paralely v Pentamerone či novších zbierkach iných národov, vôbec to neproblematizuje otázku ich pôvodnosti.“ (s. 364)
Feldek svojím empatickým a príťažlivým prerozprávaním ponúka večné posolstvo rozprávky: nádej, že sa všetko na dobré obráti, že láska prekoná všetky prekážky, že dobro zvíťazí nad zlom a že po krutom hlade príde bohatá hostina. Avšak Feldek neprelieva len staré víno do novej fľaše, ponúka aj nové príchute a perspektívy. Súcitne pozerá na Popoluškinu sestru Doru a jej sklamanú túžbu po princovi: „Kým rozprávku však dopovieme,/ zo srdca poďme zlúpať kôru!/ ja viem, že súcit vo vás drieme,/ nuž poľutujte aj tú Doru./ Trýzni sa iste, nespí, neje,/ rumádzga len a dobreže/ si z čoraz väčšej beznádeje aj druhý palec neodreže. Ach, čo ak si ho odreže?“ (s. 261)
Z brutality do poézie
Súčasťou výberu je aj menej známa rozprávka Vtáčik-neboráčik. Tak ako rozprávky Boženy Němcovej, aj táto je o rodinnom konflikte medzi deťmi a macochou a o veľkej biede a hlade. Táto rozprávka, v ktorej macocha zabije chlapčeka, ktorého „posekala, pokrájala, pohádzala do hrnca a uvarila nakyslo“, (s. 340) nie je len hororom a traumou, ale aj metaforou obrovskej lásky medzi súrodencami.
Kým vo verzii bratov Grimmovcov zahrabe sestrička bratove kostičky pod borievku, v anglickej verzii pod ružový krík, vo Feldekovej rozprávke pod šípkový ker. Stromček do rána rozkvitne, sadne naň vtáča a prenikavo spieva o ukrutnej hostine: „Macocha ma zarezala, otecko ma zjedol,/ a sestrička-nešťastníčka/ koštialiky pozbierala/ a potom ich zahrabala/ pod zelený šíp/ Vyrástol z nich vtáčik, malý neboráčik,/ číp, číp, číp!“ (s. 341) Ľudia potom postupne vtáčikovi nosia hodvábnu šatku pre sestričku, najkrajší klobúk pre otecka a veľký kameň pre strigu macochu: „Amen – zabil babu kamen“ (s. 344).
Hodvábna šatka pre sestru môže symbolizovať sestrinu jemnosť, krásu a aj vzácne súrodenecké puto. Klobúk pre otca predstavuje ochranu a úctu, ale možno aj skrývanie tajomstva, keďže deti pred otcom macochino týranie bitkou a hladom tajili. Kým kameň pre macochu predstavuje jej ťažký hriech, stane sa jej náhrobným kameňom. Táto rozprávka patrí k mimoriadne smutným príbehom, ale práve magickou piesňou vtáčika premieňa tragédiu v poéziu a umenie. A tak nás rozprávka znovu zachraňuje pred zúfalstvom a strachom.
Katarína Labudová (1976)
Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. V žilinskom Artfore moderuje pravidelné Literárne večery.
Ilustrácia Petra Uchnára z knihy Veľká kniha slovenských rozprávok
