Súčasná slovenská literatúra v divadle

Až do polovice devätnásteho storočia sa považoval autor textu, spisovateľ či dobovo „básnik“ za smerodajnú zložku divadelného umenia. S vývojom moderného divadla sa začalo prehodnocovať, aký vplyv má a mal by mať dramatický text (ako súčasť literatúry) na výsledné divadelné dielo. To, samozrejme, vyvolalo rad ďalších otázok – čo si môžu inscenátori dovoliť voči dramatickému textu, čo iné by malo byť zdrojom divadelného umenia, čo je v podstate literatúry dramatické a aká je vôbec súvislosť medzi literatúrou a divadelným dielom.

Modernistické, hoci ironicky myslené je aj tvrdenie, že „divadelne sa dá adaptovať hoci aj telefónny zoznam“. V tomto prípade ide o nedávnu odpoveď na otázku, či je súčasná slovenská literatúra pre dnešné divadlo zaujímavá, v rozhovore na tému prienikov súčasnej literatúry a súčasného divadla. Ten poskytol pre podcast Knižná revue dramaturg Slovenského národného divadla, ale zároveň nominant na literárnu cenu Anasoft litera 2018 Daniel Majling. Napriek modernistickému definovaniu divadelnej adaptácie, ktoré zdanlivo nemá problém s akýmkoľvek literárnym textom, hneď v úvode rozhovoru predostrel Majling zásadné tvrdenie: „Sú autori ako Milan Kundera, ktorí sú presvedčení, že divadlo je divadlo a literatúra je literatúra. Prenos príbehu literárnu predlohu banalizuje. Myslím si, že do určitej miery má pravdu.“  

Veľa či málo?

Od roku 2006, keď sa uskutočnil prvý ročník súťaže Anasoft litera, môžeme evidovať inscenáciu Plyš, pôvodne od Michala Hvoreckého, uvedenú v Divadle Aréna v roku 2007, Stalo sa prvého septembra, pôvodne od Pavla Rankova, uvedené v Slovenskom národnom divadle v roku 2010, dramatizáciu piatich poviedok Stanislava Rakúsa pod menom Rozália uvedenú v Štátnom divadle Košice v roku 2015, Bordeline Ivany Gibovej z Divadla Stoka z roku 2016, inscenáciu Letmý sneh, pôvodne od Pavla Vilikovského, uvedenú v divadle Astorka v roku 2017, Nič sa nestalo Zuzany Šmatlákovej uvedené v Tichu a spol. v roku 2021, inscenáciu Čepiec, pôvodne od Kataríny Kucbelovej, uvedenú v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene v roku 2021 a najnovšie inscenáciu Táto izba sa nedá zjesť, uvedenú v Mestskom divadle Žilina v roku 2023. (Vo výbere nie je dramatizácia Gazdova krv prózy Krv Rudolfa Slobodu, uvedená v divadle Astorka v roku 2011 ani Rivers of Babylon Petra Pišťanka uvedený v Slovenskom národnom divadle v roku 2015, keďže čas medzi prvým vydaním pôvodnej knižnej predlohy a divadelnou premiérou je v prípade oboch titulov dlhší a do hry už nevstupuje len záujem o literatúru vnímanú ako súčasnú, ale aj ako o historický dokument doby minulej.)

Dovedna osem inscenácií v rámci celej domácej divadelnej scény, ktoré vznikli dramatizáciou súčasnej slovenskej literatúry v priebehu posledných sedemnásť rokov, z hľadiska literárnej produkcie a z hľadiska toho, že literatúra patrí k hlavným zdrojom dramatizačného umenia, pravdepodobne nemôžeme označiť za veľký záujem nášho divadla o súčasnú slovenskú literatúru. Na druhej strane, s kvalitou literárnej tvorby to naozaj nemusí mať až tak veľa spoločného. S týmto tvrdením korešponduje aj odpoveď Daniela Majlinga, ktorý objasňuje, že „nie to, či sa nejaká literatúra dostane na javisko, je aj známkou jej kvality“.  Pre poznanie stavu prenikania súčasnej literatúry do divadla je preto produktívnejšie lepšie sa pozrieť na dramaturgické dôvody či okolnosti výberu titulov, ktoré sa na divadelné dosky dostali.

Popularita autora

Hneď prvá hra Plyš, najstaršia z uvedených, inscenovaná v Divadle Aréna, je z hľadiska komentára Juraja Kukuru pomerne výpovedným príkladom: „Na Slovensku je kríza spisovateľov, dostať ľudí do divadla je neľahká úloha. Preto sme dali priestor mladým a hra je produktom súčasnosti. Je to výnimočný projekt so živým autorom.“ Okrem všeobecne vnímanej „krízy spisovateľov“ tu zaznieva aj hodnotenie projektu ako „výnimočného“ už len na základe toho, že ide o živého autora. Z hľadiska promovania projektu je zrejmé, že dôvodom toho výberu je presvedčenie o dostatočne veľkej literárnej popularite autora, fungujúcej aj na potenciálneho návštevníka divadla. Toto presvedčenie sa spája so žánrovým naladením predlohy, ktoré je zamerané na diagnostiku problémov súčasnej spoločnosti s presahom do sci-fi variácií jej budúcnosti.

Stalo sa prvého septembra Pavla Rankova je titulom populárnym (má za sebou už štyri vydania), hoci iným spôsobom ako tvorba Michala Hvoreckého. Okrem kvality textu však treba opäť zdôrazniť žáner „nedávnej histórie“. Ten sa stal pre dramaturgiu rovnocenným dôvodom pre inscenovanie a zároveň pre vlastné konfrontovanie dvoch historických horizontov, ktoré okrem dejovej línie pôvodnej literárnej predlohy vnieslo do nového spracovania aj prvky vlastnej metadivadelnej prítomnosti.

Pravda, špecifickým javom určujúcim tendencie súčasných prienikov literatúry a divadla bývajú aj čisto individuálne umelecké preferencie. Dramatizáciu najznámejšieho diela Pavla Rankova a o tri roky neskoršiu dramatizáciu poviedok Stanislava Rakúsa pod názvom Rozália spája meno dramatizátora Kamila Žišku, pričom sa dajú vyčítať aj podobné dramaturgické motivácie. Hana Rodová v recenzii na rakúsovskú inscenáciu tvrdí: „Ak sa divák pred začatím predstavenia pýta, či poviedky S. Rakúsa so silným autobiografickým koloritom ponúkajú dostatočnú šírku a divadelný moment, odpoveď je áno. Ponúkajú a nielen tým, ktorí poznajú autora, akademickú pôdu prešovskej univerzity (a je jedno, či sa volá UPJŠ alebo PU) či rakúsovskú poetiku.“ Zároveň treba dodať, že hoci autobiografické ladenie próz Stanislava Rakúsa vytvára akési predpodozrenie z nedivadelnosti literárnej predlohy, aj v tomto prípade stavia Žiška výsledný tvar najmä na našej komunikácii s našou nedávnou históriou, v ktorej jednotlivé poviedky vznikli.        

Otázka témy a poetiky

Špecifickým titulom v zozname adaptovanej súčasnej slovenskej literatúry je Bordeline Ivany Gibovej. Dôvodom je, že autorkina poetika sa v tomto zmysle vzácne napojila na poetiku režiséra Blaha Uhlára, treba povedať, že nie bez jeho pričinenia. Do divadla STOKA sa tak dostala téma „hraničnej poruchy osobnosti“, téma divadlu a jeho poetike celkom vlastná.

Adaptáciu knihy Kataríny Kucbelovej Čepiec od Petra Palika zo zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského charakterizuje rovnako viacero dôvodov jej vzniku. Ide o literárne dielo, ktoré vyvolalo v literárnej obci ohlas, a zároveň je súčasťou širších tendencií dnešného umeleckého prehodnocovania našej folklórnej tradície. Divadlo k tomu pridalo regionálny akcent i zdôraznenie problematiky inakosti a jej tolerancie, ktoré sa v súčasnosti považuje za jeden z hlavných problémov našej spoločnosti, žiaľ, s tendenciou stupňovania.    

V prípade Šmatlákovej prózy Nič sa nestalo pripravenej pre Ticho a spol. využil dramatizátor Michal Jasaň evidentne divadelný aspekt literárnej predlohy  – rozprávanie hlavnej hrdinky sa uskutočňuje inscenovaním jej vlastnej monodrámy, navyše ho dopĺňajú celkom priamočiare didaskálie, doslova tak ide o divadlo v próze. Dielo charakterizuje aj explikovaná snaha zasadiť individuálny príbeh do širších dobových súvislostí, vo vzťahu k našej dobe všeobecne vnímaných ako aktuálnych, napr. rozporuplný vplyv sociálnych médií, novodobý narcizmus či problematika materstva.   

Istú koncepčnosť, ktorú naznačila aj Zuzana Bakošová-Hlavenková, možno vnímať v prípade Divadla Astorka. Inscenovalo sa tu Hronského Túlavé srdce v Maďaričovom spracovaní, Slobodova Gazdova krv v Šulajovom spracovaní a z hľadiska súčasnej slovenskej literatúry hlavne Vilikovského Letmý sneh v realizácii Jakuba Nvotu. Z hľadiska výberu titulov možno konštatovať, že na našej divadelnej scéne ide asi o najodvážnejšiu dramaturgiu, v prípade Letmého snehu ide totiž o literatúru s naoko najnižším dramatickým potenciálom.                                                                                                                

Aktualizačný potenciál

Začiatkom tohto roka mala premiéru v Mestskom divadle v Žiline inscenácia Táto izba sa nedá zjesť podľa rovnomennej predlohy Nicol Hochholzerovej. Výber titulu je zrejmý. Hochholzerovej próza otvára tému zneužívania mladistvých, jej aktualizačný potenciál sa navyše výrazne zvyšuje vďaka emotívnej diskusii vyvolanej vylúčením prózy zo zoznamu nominantov na Cenu René 2022, v dôsledku čoho dielo púta väčšiu pozornosť. Pozoruhodné je, že napriek týmto silným východiskám sa tvorcovia na čele s režisérom a dramatizátorom Eduardom Kudláčom rozhodli aktualizovať predlohu o ďalšiu úroveň, keď hlavnú úlohu v inscenácii predstavuje Iveta Pagáčová, obohacujúca inscenáciu o vlastnú skúsenosť s témou zneužívania. 

Ako z doposiaľ uvedeného vyplýva, špecifikom divadla je, že akákoľvek literárna predloha sa na javisku chtiac či nechtiac aktualizuje nevyhnutnou prítomnosťou svojho konkrétneho času. Podobný prípad predstavuje aj próza Domov Máriusa Kopscaya, v literárnom svete vnímaná skôr monologicky, ako poetika „autobiografického outsiderstva“. V dramatizácii Daniela Majlinga sa však dostane na javisko DAB v Nitre ako súčasť dramaturgického plánu zameraného na náš vzťah k spoločnosti 90. rokov minulého storočia. Na dôvažok možno dodať, že z istého uhľa pohľadu množstvo súčasnej slovenskej literatúry len čaká na svoje divadelné objavenie. To sa vždy uskutočňuje vycítením jej latentnej dramatickosti aktivizovanej otázkami nového časopriestoru, do ktorého sa ťahom toho-ktorého dramatizátora dostane. Daniel Majling označil ako (svojich) čakajúcich autorov Ballu či Pavla Vilikovského, pričom zdôraznil, že vždy ide o potrebu nájsť pre ten-ktorý text osobný aspekt konkrétneho dramatizátora.  

Tento článok má predovšetkým prehľadový charakter. Zásadnou otázkou do budúcna bude, v akých poetologických súradniciach sa adaptácie súčasnej slovenskej literatúry pohybujú. Len tak bude možné posúdiť, či ich možno vnímať ako príspevok do debaty o vzťahu textu a divadla. Je zrejmé, že táto otázka je pre naše hodnotenia kľúčová, keďže v rámci kritickej reflexie sa pravidelne vyskytujú argumenty „otrockého lipnutia na literárnej predlohe“ voči „citlivému prístupu k textovej štruktúre predlohy“ na jednej strane a „odvaha spracovať predlohu po svojom“, ale aj „ledabolé nepochopenie predlohy a zahodenie jej zmyslu“ na strane druhej. Pochopenie vzťahu súčasnej literatúry a divadla má potenciál do týchto argumentov vstúpiť a ujasniť, čo pre nás tieto dva svety a ich prieniky vôbec znamenajú.      

Foto: Iveta Pagáčová v inscenácii Táto izba sa nedá zjesť

Zdroj: Mestské divadlo v Žiline