Robert Pynsent a jeho pohľady zvonka dovnútra (slovenskej literatúry)

Robert Burton Pynsent sa narodil v decembri 1943 a zomrel takisto v decembri o 79 rokov neskôr, teda na samom sklonku minulého roka. Dôležitejšie než tieto časové údaje rámcujúce život jedného britského gentlemana je však to, čo sa dialo medzi nimi. A dôležité je to aj pre slovenskú literatúru a širšie kultúru. Robert Pynsent bol totiž jedným z najrešpektovanejších svetových slavistov, bohemistov, ale aj slovakistov.

Dokonca sa dá v mnohých ohľadoch pokladať aj za zakladateľa modernej britskej slovakistiky a v niektorých fázach jeho života azda aj za jediného skutočne relevantného britského výskumníka v oblasti (aj) slovenskej literatúry. Dnes to už neplatí. Našťastie nie preto, že Robert Pynsent nedávno odišiel, ale preto, že medzičasom práve on odborne vychoval a osobnostne inšpiroval hneď niekoľko ďalších britských slovakistov mladších generácií, ktorí aj v súčasnosti rozvíjajú túto z anglosaského pohľadu len veľmi okrajovú, aj v poučených akademických kruhoch ťažko obhájiteľnú vednú disciplínu.  Ak sa im to napriek objektívnym okolnostiam predsa len darí, tak je to isto aj vďaka stále vplyvnému odkazu charizmatického propagátora malých slovanských literatúr Roberta Pynsenta.

Profesor, gentleman

Bol skutočne inšpiratívnou osobnosťou, ktorú si zapamätal každý, kto s ňou prišiel do kontaktu. „Pravý anglický excentrik“ (termín požičaný od Julie Sherwood, jednej z Pynsentových žiačok a následne kolegyne), elegantný provokatér s dandyovskou šatkou na krku a svojráznym humorom, s ktorým nonšalantne a s nadhľadom prechádzal životom. Len v zdanlivom rozpore s takýmto osobnostným nastavením bol jeho celoživotný sústredený záujem o literatúru – a to aj o literatúru slovenskú. Práve prostredníctvom jej hlbokej znalosti rozumel Slovensku a Slovákom často väčšmi, lepšie a zároveň o dosť inak, než si rozumieme my sami. To porozumenie pritom nebolo vôbec samozrejmé. Naopak, jeho pôvod i životný štýl nemal so štandardnou predstavou slovenskosti nič spoločné. Rovnako ako prakticky všetci jeho „pološľachtickí škótski“ predkovia vyštudoval Cambridge a neskôr o sebe s hraným smútkom hovorieval, že je po tristo rokoch prvý z rodiny, ktorý sa musí živiť prácou. Tá ho však v skutočnosti veľmi tešila. Pol storočia bol tou prácou lektorát a neskôr profesúra na londýnskej UCL School of Slavonic and East European Studies (SSEES) pri University College v Londýne, kde bol v stálom (a pre mnohých nezabudnuteľnom) kontakte jednak so svojimi britskými študentmi, ale aj s kolegami prichádzajúcimi zo Slovenska, Čiech a množstva iných krajín. Z londýnskej univerzitnej „centrály“ však rovnako rád odchádzal pracovať do súkromia starobylého rodinného vidieckeho sídla v južnom Anglicku...

Boriteľ mýtov

Písal tam o českej i slovenskej literatúre, staršej, novšej aj súčasnej. Prostredníctvom diskurzívneho kritického čítania množstva literárnych textov ohmatával nielen podstatu a hranice jednotlivých spisovateľských výkonov, ale aj širších generačných súvislostí. Z pozície vonkajšieho pozorovateľa a zároveň hlbokého znalca bol zároveň schopný nachádzať v českých i slovenských literárnych textoch signifikantné prvky ich domnelej, sebaprezentačnej, ale aj skutočnej národnej identity. Dobrým príkladom tohto Pynsentovho odvážneho, často mýtoboreckého pohľadu prostredníctvom literatúry na zásadné spoločenské fenomény, ktoré samotnú literatúru presahujú, by mohla byť jeho dodnes aktuálna publikácia Pátrání po identitě. Kniha napísaná pôvodne po anglicky a primárne určená pre anglicky hovoriace publikum, neskôr vydaná v českom preklade pre publikum české, ale skúmajúca rovnako – a hádam ešte prenikavejšie – aj komplikované a často bizarné formovanie slovenskej národnej identity v špecifických podmienkach nášho národného obrodenia, ktorého podoba stále ovplyvňuje aj našu prítomnosť. Pynsent tu z pozície angažovaného cudzinca v plnej miere využíva svoj prirodzený odstup od témy a zároveň jej podrobnú znalosť. Obratne narába okrem iného aj s termínom „aktívny atavizmus“, ktorým vystihuje mechanizmus vytvárania nielen slovenskej národnej identity, ale v tomto prípade aj samotného národa: „Kollár musel národ vytvořit. Musel užít prostředku, jenž je zřejmě vlastní mnoha středoevropským a východoevropským nacionalistům, a to aktivního atavizmu. Aktivním atavizmem míním vyhledávání a dokonce vytváření předků a vlastností předky založených a daných. Základem je odvozování dávné minulosti z přítomnosti spíše než odvozování přítomnosti z minulosti.“ (Pynsent, 1996, s. 84)

Objaviteľ genitalistov

Pynsentov pohľad však nebol nasmerovaný len do dejín slovenskej literatúry, rovnako dobre sa orientoval aj v literatúre súčasnej. A opäť pritom neostal len pri úlohe „zahraničného pozorovateľa“, ale aktívne vstupoval aj do aktuálnej slovenskej kritickej reflexie súdobej tvorby. Bol nielen zanieteným propagátorom diela prozaika Jána Johanidesa, ktorého aj mimo Slovenska rád prezentoval ako výrazného spisovateľa európskeho formátu (pozri napríklad: Pynsent, 1990), ale zároveň je aj autorom viacerých podnetných a originálnych postrehov, ktoré umožnili rozšíriť či dokonca nanovo definovať naše domáce porozumenie Johanidesovej tvorbe.

Aj tento príklad ukazuje, že nebol len človekom, ktorý v anglicky hovoriacich krajinách výrazne prispieval k zviditeľňovaniu slovenskej literatúry, ale ktorý mal aj ambíciu svojimi prácami aktívne formovať podobu slovenského literárnovedného diskurzu. Aj za cenu občasného nesúhlasu, rozpačitého odmietania či dokonca aj pobúrenia, ktoré jeho razantné vstupy do ustálených vôd slovenskej literárnej histórie a kritiky mohli vyvolať. Naopak, zdalo sa, že práve takéto rozporuplné reakcie si Robert Pynsent vedel mimoriadne užiť. S veľkým entuziazmom napríklad v 90. rokoch prezentoval svoj provokatívny termín „genitalisti“, ktorým označoval širokospektrálnu „generáciu“ slovenských autorov publikujúcich v tomto období. Na veľmi oficiálnej slovakistickej konferencii konanej v Londýne v roku 2003 pri príležitosti dvadsaťročnice samostatnosti Slovenskej republiky dokonca za priekopníka slovenských „genitalistov“ označil (sic!) Pavla Vilikovského – a to v prítomnosti jednak pobaveného autora, ktorému týmto uviedol prednášku (Sherwood, 2003), ale aj trochu menej pobaveného veľvyslanca a iných prominentov zo Slovenska aj Veľkej Británie. Tento netradičný termín, s ktorým si slovenská literárna veda nevedela a dodnes nevie celkom dobre poradiť, odovzdal do používania aj svojim londýnskym študentom, ktorí ho celkom ochotne aplikovali pri ďalších alternatívnych pohľadoch na slovenskú literatúru. Tim Beasley Murray si dal termín „genitalisti“ aj do názvu svojej prehľadovej štúdie o stave slovenskej literatúry (Beasley-Murray, 2000).

Provokácia ako inšpirácia

Áno, Robert Pynsent bol v osobnom i pracovnom živote nonkonformista a občas možno aj elegantný provokatér. Svoju vrodenú hravosť a neokázalý šarm dokázal využiť pri práci s ľuďmi, ale aj pri svojom písaní, ktoré možno niekoho pobúri, ale nikoho nenudí. Naopak, priťahuje aj tých, čo inak o reflexiu literatúry zvláštny záujem nejavia. To sa literárnej vede – slovenskej, ale ani zahraničnej – zasa tak často nedarí. Bolo by iste prospešné, keby sa týmito uvoľnenými a uvoľňujúcimi spôsobmi aspoň čiastočne inšpirovali aj dnešní literárni akademici, často uzavretí vo svojich neprístupných jazykoch a koncepciách. Keby v ničom inom, už v tejto potenciálnej inšpirácii spočíva Pynsentova zásluha o slovenskú – ale veľmi podobne aj o českú – literatúru. Je tu však aj niečo navyše: Pynsentova zábavná provokatívnosť nebola nikdy samoúčelná. Jeho zdanlivo nezáväzné a nezávažné pohľady z cudziny prinášali vždy množstvo interesantných podnetov na prehodnocovanie našich často príliš ľahko prijatých názorov na vlastnú literatúru, ale aj kultúru, spoločnosť, dejiny... Pynsentove prekvapujúce pohľady zvonka dovnútra slovenskej literatúry neboli žiadnou autorskou exhibíciou, ale vážnou ponukou na prehĺbenie literárneho dialógu, ktorý sa nekončí na štátnych či národných jazykových hraniciach. Tú ponuku je stále ešte možné využiť – hoci už len čítaním Pynsentových inšpiratívnych textov.   

Foto: Julia Sherwood

Literatúra:

DRÁPALOVÁ, Kateřina. Robert B. Pynsent a jeho místo v české literární historiografii. Ostrava: Filozofická fakulta Ostravské univerzity, 2012.

BEASLEY-MURRAY, Tim: Súčasná slovenská literatúra, diabolská zmluva s teóriou a genitalisti. In: Rak, roč. 5, 2000, č. 3, s. 10–18.

PYNSENT, Robert: Ján Johanides: The Consistency of Blood. In: PYNSENT, Robert (ed.): Modern Slovak Prose: Fiction since 1954. School of Slavonic and East European Studies, London: Palgrave Macmillan, 1990.

PYNSENT, Robert: Pátrání po identitě. (Z anglického originálu Questions Of Identity: Czech And Slovak Ideas Of Nationality And Personality preložila Blanka Hemelíková.) Jinočany: H & H, 1996.

PYNSENT, Robert: Scepticism and Hope : Sixteen Contemporary Slovak Essays. Bratislava: Kalligram, 1999.

PYNSENT, Robert: Ďáblové, ženy a národ: výbor z úvah o české literatuře. Praha: Karolinum, 2008.

SHERWOOD, Julia: Vilikovský v Londýne prednášal o slovenskosti. In: SME, 20. 3. 2003. Dostupné na: https://www.sme.sk/c/848981/vilikovsky-v-londyne-prednasal-o-slovenskosti.html