Vyhľadávanie
Nebýva zvykom, aby spisovatelia vstupovali do literatúry rovno románom, keďže ako rozsiahly prozaický žáner si žiada od spisovateľa nemálo úsilia a v čitateľoch, ak už majú toľko času pobudnúť v spoločnosti objemnej knihy, oprávnene vznikajú očakávania. Matej Rumanovský si však zrejme pomyslel, že odvážnemu šťastie praje a napísal román so záhadným názvom Príbeh nekonečných koncov.
Próza má sedem viac-menej podobne dlhých častí, ktoré sú členené na jednotlivé kapitoly alebo „vstupy“. Zobrazujú príbehy zo súčasnosti povedzme štyroch hlavných postáv, ktorých vzájomne zdanlivo nesúvisiace osudy sa postupne začnú križovať a časti skladačky napokon zapadnú do seba, zanechajúc dojem voľne komponovaného, ale štruktúrou predsa homogénneho fiktívneho sveta.
Samotná látka nie je až taká podstatná. Dej je v tomto románe sekundárny a protagonisti nepôsobia zaguľatene. Sú mimoriadne plochí a papieroví. Nie je to pritom dôsledok spisovateľskej neschopnosti. Taký bol autorský úmysel, pretože na viacerých miestach sa otvorene poukazuje na arteficiálnosť literárnych hrdinov; rozprávač má od nich odstup a nijako neskrýva sprostredkovanosť rozprávania, ba naopak, opakovane ju komentuje: ,,Pár dní som premýšľal, ako mám túto kapitolu vlastne uchopiť. Pozýval som Karinu na obedy, zaspával som s ňou, no sama mi nevedela povedať, kam chce vlastne ísť a aký má plán. Akoby jej to bolo úplne jedno. [...] Táto kapitola síce mala byť pôvodne o niečom inom, no z času na čas je dobré si pripomenúť, že román nie je systematická ani ideologická príručka, ktorá musí stáť v medziach konkrétnych pravidiel.“ (s. 144)
Literárne postavy u Rumanovského fungujú ako výstuž pre početné úvahové pasáže tvoriace sémantické jadro diela. Ako naznačuje oxymoron v názve (nekonečné konce), v tomto románe nejde ani tak o zobrazenie konkrétnych ľudských príbehov, ako o rozvíjanie úvah na abstraktné a filozofické témy. Podľa toho sujet napreduje skôr extenziou, rozširovaním než intenziou. Chýba mu hutnosť, rytmus sa stáva rozvláčnym, rozťahaným, ale aspoň je ozvláštňovaný rozprávačovou (hyper)aktivitou. Typická je preňho práca so zátvorkami, kurzívou a úvodzovkami, ktoré modifikujú vyznenie výpovede, najčastejšie v prospech irónie. Rozprávač je voči čitateľovi nápadne kontaktný. Jednostaj sa na neho obracia, vťahuje ho do príbehu, kladie mu otázky, vtipkuje: „Samozrejme, že všetko zjednodušujem, no pokiaľ vám takýto výklad nestačí, pokojne si dajte od tejto knihy prestávku a choďte si čítať encyklopédiu histórie sveta. Ja tu na vás počkám.“ (s. 59) Sú to signály uvoľneného skazového rozprávania, tárania, ktoré môže zážitok z čítania obohatiť uvoľnenosťou a šťavnatosťou reči. Odhadnúť mieru uplatňovania tohto postupu sa autorovi nie vždy podarilo a vtedy je už kontaktnosť jeho rozprávača otravne bodrá. Jeho utáranosť sa prejavuje aj v prevahe verbalizovania oproti zobrazovaniu, s chuťou sa púšťa do vysvetľovania banálnych právd: ,,Jednou z najdôležitejších potrieb ľudí je totiž potreba vždy vyzerať múdro. Zámerne píšem vyzerať a zámerne to píšem kurzívou. Pretože práve to sa ráta; nie to, čo ľudia vedia, ale to, ako pri tom vyzerajú. A keď vyzerajú alebo znejú múdro, pravdepodobne aj múdri sú.“ (s. 19) Rád ozrejmuje aj rôzne pojmy a kategórie, niektoré si dokonca sám vytvára, napríklad daV ako virtuálny dav (s. 71). Obľúbenou rubrikou tohto románu je aj čosi ako jazykové okienko. Rozprávač sa zamýšľa nad slovami, ich pôvodom, významom a chlapčensky sa rozveselí nad vlastnými objavmi, napríklad nad jedinečnosťou slovenského slova trpkosť (s. 89 – 91). Prostredníctvom fiktívneho rozhovoru troch slávnych spisovateľov 20. storočia (podľa zreteľných indícií ľahko dešifrovateľných ako Pavel V., Miro V. a Milan K.) sa zas púšťa do úvah aj o literárnoteoretických problémoch.
Dominujúcim gestom diela je pokus o spochybnenie a prekročenie tradičného písania smerom k originálnemu tvarovaniu. Autor oprášil vrstvičku prachu z postmoderných postupov a pokúsil sa o dekonštrukciu klasickej románovej narácie orientovanej na dej. Tematizuje akt vlastného písania, využíva iróniu. Do textu sú zakomponované rôzne citáty a parafrázy umeleckej i filozofickej literatúry, vnútrotextové odkazy, v ktorých sa použitý výraz ocitá na rozličných miestach textu a odlišným kontextom sa jeho význam prehlbuje. Postmodernistickej proveniencie je aj autorovo zdôrazňovanie dôležitosti čitateľa v literárnej komunikácii: „Viem, stále kamsi uhýbam, no nerobím to iba preto, aby som všetko spochybnil. Okrem toho nič, čomu sami veríte, ani spochybniť nemôžem. Vy dotvárate tento príbeh, maľujete obrazy všetkých postáv, dávate im život, ktorý im náleží. Áno, vy ste tí, o koho tu ide.“ (s. 284)
Rumanovský sa svojou knihou chcel odlíšiť od mainstreamu súčasnej umeleckej prózy a čiastočne sa mu to aj podarilo, hoci možno nie tým, čím zamýšľal. Sympatickým na jeho písaní je osviežujúco veselý tón rozprávania, ľahkosť, nákazlivý elán, pre ktorý možno privrieť oči nad viacerými nedostatkami tohto debutu a so zvedavosťou sa pozrieť na prípadné ďalšie spisovateľské počiny tohto autora.
Matej Rumanovský: Príbeh nekonečných koncov
Bratislava: Marenčin PT, 2022
