Na projekte „VZDIALENÁ BLÍZKOSŤ“ pracujem od roku 2012, ale hlavnou vizuálnou časťou novej knihy budú fotografie z posledných dvoch rokov, kedy som intenzívne na projekte pracoval skoro po celom Slovensku doplnené s fotografiami staršieho obdobia zo situácii, ktoré sa už nedali zopakovať. Návštevy v sociálnych zariadeniach ma naučili pozerať sa do fotografovaných duší ešte intenzívnejšie a viac empaticky ako v predošlých projektoch. Pochopil som že bez vlastnej charizmy a socializácie by tieto fotografie nikdy nevznikli. Táto intenzita bola náročným prehlbovaním vlastného postoja ku fotografii. Vďaka téme som sa veľa naučil o vlastnej odolnosti, psychike a etike. Projekt plánujem vydať v roku 2023.
Ako hosťa som si vybral pána Slavomíra Krupu, ktorý vyštudoval liečebnú pedagogiku. Po roku 1989 sa zaslúžil o znovuzrodenie katedier liečebnej pedagogiky a zriadenie prvej katedry sociálnej práce na UK v Bratislave. V roku 1991 založil vôbec prvé zariadenie chráneného bývania pre mladých ľudí s mentálnym postihnutím na Slovensku – Betánia Senec. Je jedným zo zakladateľov a riaditeľom Rady pre poradenstvo v sociálnej práci, ktorá je rešpektovaným lídrom a nositeľom transformácie a deinštitucionalizácie na Slovensku. Patrí medzi zakladateľov interdisciplinárneho odborného časopisu Integrácia.
„Osobné stretnutia a viac ako štyridsaťročná služba pre a so zdravotne postihnutými ľuďmi a ich rodinami, staršími ľuďmi, mi umožnili vidieť a rozpoznať ich želania, potreby, očakávania a sny. Cesta pre naplnenia potrieb zdravotne postihnutých a starších ľudí, podľa môjho poznania, vedie cez zmenu kultúry prostredia, ktorá je založenej na úcte, rešpekte a akceptácií iných. Aj napriek tomu, že predchádzajúce slová vyzerajú veľmi vážne, hlásim sa k tomu, čo povedal spisovateľ Kornel Földvári: Človek potrebuje sebairóniu, musí mať v sebe akési zmenšovacie sklá, aby si nemyslel, že je najdôležitejší.“
