Vyhľadávanie
Jonathan Stroud
Amulet zo Samarkandu
Bratislava, Ikar 2005
Azda sa mi len marí, že od narodenia Harryho Pottera sa nakazili svetom čarov a mágie viac ako čitatelia, či deti alebo dospelí, samotní tvorcovia detskej literatúry? Povymýšľané svety sa sypú zo všetkých strán a stránok, no nezriedka sa pri ich vymýšľaní nemyslí na myšlienku. Na to, že sa dobru nepodarí poraziť zlo len tak, že je dobré vedieť bojovať za kamarátov, aj za seba samého a na to, že chyby robia všetci. Kniha prvá z trilógie Bartimaeus rozpráva jednoduchý príbeh o malom chlapcovi, mágovi žijúcom v Londýne. Nathaniel vyvolá mocného džina, aby ukradol vzácny amulet zo Samarkandu... Hm. To znie sľubne zaujímavo. Ako sa však neskôr ukáže, tento prívlastok je na štyristo dvadsiatich dvoch stranách trochu nedostačujúci. Vlastne pripomína príliš málo masla na veľkom krajci chleba. Ale pokračujme: Niežeby mal chlapec s tou vecičkou nejaké hlbšie úmysly. Chce sa len pomstiť mágovi, ktorému amulet patrí. Za čo, neprezradím. To by ste sa totiž nudili už v prvej štvrtine. Aby som nebola nespravodlivo kritická: forma je svojsky originálna, na jednej strane pohľad Bartimaea, teda nadprirodzenej bytosti so zákerným samoľúbym a sympatickým zmyslom pre humor. Všetko v prvej osobe, podané od priameho aktéra a zväčša spúšťača deja s množstvom poznámok pod čiarou. Na druhej strane malý čarodejnícky učeň, dejom viac posúvaný, než ho tvoriaci. Aspoň spočiatku. Čo si navaril, to si zje. Horká príchuť vlastných chýb mu dlho nevydrží, a to v knihe najviac chýba. Príbeh sa síce vyvíja, ale postavy nie. Ani samostatne, ani vo vzťahu k ostatným. Autor s tým zrejme ráta až v ďalších častiach trilógie. Čitateľ oprávnene očakáva spojenectvo rozdielnych hrdinov a nemýli sa. Jeho náznaky sa stratia v rozvláčnom rozprávaní. Okrem starostí s amuletom hrozí nebezpečenstvo od „hnutia odporu“ takzvaných „prostákov“, čo sú obyčajní ľudia, nemágovia. V tomto dieli sa táto zápletka prejaví naozaj len okrajovo a postupne je jasné, kto bude naozaj dobrý a kto zlý. Kniha zlá nie je. Autor obetoval rozsiahlemu opisu prostredia pútavé rozprávanie. Podrobné pravidlá, ktoré sám stanovil, sa často zvrtli proti nemu a neskôr mu prekážali. Neostalo mu nič iné, len vysvetľovať či nastoliť výnimku. Je tu však predpoklad, že sa v už rozpracovanom svete bude hýbať viac dopredu on, i jeho postavy. A tak, hoci tu bolo vytknutých pár chýb, je to opäť len teória, na ktorú možno v očakávaní „ako to celé dopadne“ ľahko zabudnúť a užiť si ďalší výlet do krajiny utkanej z dobrodružstva a odbremenenej od starostí všednosti.
–et–
