„Svoj život poznám len zo spomienok. Vynárajú sa z katastrofami poznačeného fondu mojich vnemov a zážitkov, keď na ne padne náhodné svetlo alebo tieň.“
Moruša je rozdelená na štyri časti, chronologicky, lineárne. Prvá má názov 1. Kniha: Kde bolo, tam bolo. Ako rozprávka. Mohla by mať aj názov „Ako sa žilo v Liptovskom Mikuláši“. Ale nemá. Kde bolo, tam bolo... Má to svoj dôvod.
Už tu, na začiatku, je jasné, že autorka odmalička podliehala mágii slov a vie s nimi aj pracovať. Minuciózne opisy detstva a mladosti v tolerantnom Liptovskom Mikuláši s jeho vyše tridsiatimi spolkami, filozofickými debatami, zábavami, policajtmi, žobrákmi a prostitútkami, prvými láskami a bozkami, tancovačkami a divadelnými predstaveniami. To všetko a ešte i mnohé iné sa preplieta v rekonštrukcii detailov geografického a spoločenského časopriestoru. Klavírne stupnice u autorky – dievčatka vyvolávali predstavu vyblednutých zaprášených umelých kvetov, neskôr ju spomienka privedie k detailnému popisu roztrúsenej dubovej kôry na dvore garbiarne. Dobre, tu už si poviete, že to začína byť fakt nuda. Nepíše zle, tá dáma s fascinujúco zvláštnym menom, metafory pekne zvŕta, ale koho už toto zaujíma, načo toľko slov – nuž na to, že keď ešte chvíľku vydržíte, tak to stojí za to. Pretože atmosféra šťastne rozprávkového dospievania, vôňa a chuť textu sa brilantne mení, vstupujú sem akési tmavé tóny, smutná krása melancholickej ozveny. Stmieva sa. Prichádzajú prví emigranti z nacistického Nemecka, začínajú akési protižidovské reči, prvé skupiny študentov si obliekajú operetné gardistické uniformy, zaštrngajú ceremoniálne dýky. A vtedy sa všetko rozbilo na malé črepiny. Všetko prehlušil dupot čiernych čižiem. Koniec prvej časti je kontrastom k jej začiatku.
Druhá časť sa zaoberá útekom a aj sa tak volá. 2. Kniha: Útek. Začíname v Trebišove, v noci, vo vestibule lacného staničného hotela Excelsior páchnucom varenou kapustou, hotela s neónovým názvom, z ktorého odpadlo písmeno c a na čiernobielych kachličkách z falošného mramoru kľačiaca Cigánka utiera mokrou špinavou handrou stopy po zablatených topánkach. Chudý recepčný s hrdlom viackrát omotaným kockovaným šálom kašle, chrchle a smrká. Vedľa neho stojí klietka so zeleným papagájom visiacim dolu hlavou. Autorka nemení štýl, ale skôr poetiku – zrazu sme akoby v románe Raymonda Chandlera. Ale nie nadlho. Príbeh/spomienka pokračuje v dôslednom previazaní so svojou smutnou referenčnou realitou. Autorka so sestrou unikajú dobrodružne a dramaticky po pašeráckych cestičkách do Maďarska. A všelikde. Stretávajú rôznych ľudí, dobrých, zlých. Samaritánov i udavačov. Útek nie je ako Namaľované vtáča Jerzyho Kosinského, to je, pravdaže, iná liga, ale miestami sa tomuto skvelému románu vzdialene podobá. A nielen témou. Ide v podstate o to, že spomienka prerastá do románovej štruktúry, nadobúda skoro až románovú podobu, začínajú sa objavovať a prevládať dialógy, presnejšie asi ich rekonštrukcie, ale to už nevnímame, Moruša sa odrazu stáva napínavou knihou, i keď ju stále prestupuje akýsi formálne ťažko definovateľný pocit zla a predurčenosti, tušenie osudu, ktorý príde a nebude sa na nič pýtať. Tak sa aj stane, jedného skorého rána tajní všetkých pozatýkajú. Začína chaotický čas transportov a tranzitných táborov.
3. Kniha: Tma. Osvienčim. Birkenau. Ravensbruck. Najhrôzyplnejším a zároveň najfascinujúcejším segmentom svetovej literatúry je táborová literatúra. Nikdy jej nie je dosť, či už rozpráva o gulagoch alebo o nacistických koncentračných táboroch. Má funkciu pamätníka, psychologického pamätníka. Okolo kamenných pripomienok minulosti totiž chodíme a zabudneme, ale kniha vydrží v pamäti dlhšie. A toto zlo pripomínať treba. Neustále.
Autorka v tejto časti akoby trochu stratila zmysel pre kontinuálny opis, čas sa úplne vymkol z normálu, zmrštil a potom roztiahol, spomienky sú síce stále relatívne presné a plynulé, ale predsa len selektívnejšie. Ako sama píše, tkanivo jej pamäte má niektoré miesta prepálené. „Cítili sme zápach na poliach a keď sa zvečerievalo, videli sme na nebi v žiare obrovskej vatry tiene detských mŕtvoliek napichnutých na vidly. Pre nedostatok kapacity pecí pálili mŕtve deti pod holým nebom.“
4. Kniha: Dlhé brieždenie je záverom, neveselým. Pretože návraty na Slovensko vtedy nebývali veselé. Povojnový osud Iboje Wandall-Holm je príznačný pre židovských intelektuálov, ktorí prežili. Ale čas už nie je vypadnutý z kalendára, plynie normálne a autorka rezignuje na detaily a filigránske opisy, ponáhľa sa dopovedať fakty, odrazu a v krátkom textovom úseku vybaví mnoho rokov. Rýchlo a štylisticky surovo povie, čo povedať treba. Emigrovať do Dánska sa jej podarilo v roku 1956.
Moruša opisuje na základe spomienok autorkin vlastný príbeh. Tento príbeh by ste nechceli prežiť, ale asi by ste chceli mať jej schopnosť pamäte a nadanie tieto spomienky formulovať. Pretože u väčšiny z nás platí, že spomienky sú len také klebety mozgu. U Iboje Wandall-Holm to tak nie je.
Moruša sa vzpiera štandardnej analýze. Nie je to román. Bolo by nezmyslom určovať hlavný a vedľajšie motívy, naratívne motivácie a funkcie. Ide o dokument, o popis udalosti, ktorá sa skutočne stala. Udalosti, ktorá úplne zmenila svet. A veríme, že sa stala takto. Takže je to podľa môjho názoru dobrý dokument.
Martin Ciel
