Vyhľadávanie
Španielsky básnik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, Juan Ramón Jiménez, bol výraznou osobnosťou španielskej moderny a mal značný vplyv aj na mladšiu generáciu, no na Slovensku ide skôr o menej známeho autora. Vo výbere z jeho diela Básnik a slovo máme možnosť spoznať postupný vývin autora a jeho formovanie sa prostredníctvom rozličných vplyvov.
V Jiménezovej tvorbe je prepojených niekoľko literárnych smerov. V začiatkoch nadväzoval pochmúrnou atmosférou, spojeniami s protichodným významom a zdôrazňovaním utrpenia prevažne na symbolizmus, v rámci ktorého akoby sa sám pasoval do roly prekliateho básnika: „Keď sám, sám a sám / bez pomoci som sa strácal; / keď nadišiel ten okamih, / keď som znenávidel život; / keď som toľko plakal, / keď som toľko trpel!“
V popredí veršov sa ocitá príroda, ktorá odzrkadľuje ľudské pocity i náladu, a tento prvok zároveň odkazuje na romantickú epochu. Básnik kladie dôraz najmä na senzuálne – zmyslové vnímanie. Neraz sa pokúša zachytiť konkrétny okamih a dokresliť ním celkovú atmosféru básne. Ústredným prvkom jeho tvorby sa stáva chromatickosť – autor dokáže vyjadriť aj tie najjemnejšie odtienky celej farebnej škály alebo vytvára celkom nové: „...toto more, to isté more, isté, a zelené istozelené; nebolo modromodromodré Stredozemné more...“ Vymenúvaním rozličných subjektov a genitívnou metaforou sa neskoršou tvorbou približuje k surrealistickej línii. Tematizuje lásku k žene a utrpenie z jej straty po vzájomnom prepojení a súhre oboch duší. Pôvodne uplatňovaná asonancia postupne začína prechádzať do uvoľnenejšieho verša, Jiménez však nezabúda ani na ostatné stránky zvukovej roviny (aliterácia, paronomázia, rýmové echo). V nasledujúcej tvorbe Jiméneza sa tematika posúva do roviny metafyzických úvah o duši, vedomí a bytí. Básnik cíti prchavosť snov, života a prázdnotu, ktorá naňho časom dolieha. Pokúša sa nájsť zmysel života, objavuje sa u neho myšlienka, že všetko je obsiahnuté vo všetkom. Tento motív naďalej rozvíja aj v cykle o mori, ktoré prirovnáva k ľudskej duši, búrlivé a pokojné predstavuje večný kruh, začiatok aj koniec, život i smrť a jeho doplňujúcim náprotivkom sa stáva nebo – obrátené more. Úvahám o mori sa venuje autor aj vo svojej eseji Priestor, ktorá sa svojou lyrickou, snovou povahou a dikciou najviac približuje k surrealistickej tvorbe. Zároveň sa v nej objavuje aj motív paralelného „ja“, pripomínajúci známe fabryovské „ja je niekto iný“.
