Vyhľadávanie
Rokmi overené hodnoty
Federico García Lorca: Cigánske romance
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2005
Preklad Ján Zambor
Po dvoch výberoch (Š. Žáryho s V. Olerínym a J. Šimonoviča) konečne máme preklad celej zbierky F. G. Lorcu Cigánske romance! Je to jeden zo skvostov európskej lyriky. Vznikla začiatkom 20. storočia v kontexte vtedajšieho záujmu avantgardistov o umenie tzv. primitívnych národov. Lorca však tomuto dobovému esteticky výlučnému hľadaniu inšpirácie pre autentickejšie videnie podôb indivídua, života a najmä pre inováciu výrazových možností poézie, dodal aj hlbší kultúrny rozmer. Fermenty zázračna totiž nehľadal ako väčšina jeho súčasníkov v exoticky inakej kultúre Afriky a Ázie, ale s jemu vlastnou genialitou rozpoznal ich dávnu prítomnosť v mentálnej aj literárnej tradícii Španielska a svojej rodnej Andalúzie. Neprekonateľne to vyjadril v komentári ku zbierke: Kniha ako celok, hoci sa volá cigánska, je básňou o Andalúzii a nazývam ju cigánskou, lebo cigánske je najzákladnejšie, najhlbšie, najaristokratickejšie v mojom kraji, svojím spôsobom najreprezentatívnejšie, a to, čo udržiava žeravé uhlíky, krv a abecedu andalúzskej a univerzálnej pravdy. V dôsledku toho adresnejšieho situovania sa v dobovom kontexte na prvý pohľad môže sa zdať byť až málo avantgardnou. No práve toto previdenie za métu avantgardnej estetickej výlučnosti – paradoxne – otvára Lorcovu zbierku aj najnovším životným problémom a čitateľským očakávaniam.
Cigánska tematika aj osud básnika mali v dobe nástupu fašizmu v Španielsku aj svoj evidentný sociálno-revolučný osteň. Najmä preň sa pokúšala privlastniť si ho predchádzajúca éra. Dnes sa bude do popredia vnucovať súvislosť s aktuálnymi problémami, aké má dnešná Európa aj my sami s Rómami. Lorcov génius však ako prvý vytušil, že riešenie vzťahu k Cigánom/ Rómom nemôže byť iba záležitosťou užasnutia nad ich exotickou odlišnosťou, ale aj vecou ochoty pristúpiť na hodnotové zrovnoprávnenie, ba až odvahy osvojovať si cudzie dokonca ako reprezentatívne svoje. Posolstvo nástojenia na osvojovaní si inakosti je zvlášť aktuálne v dnešnej dobe, pre ktorú sa stáva príznačným silnenie dialógu medzi odlišnými kultúrami (vrátane hrozieb globalizácie) a limitnou vnímavosť voči menšinám. V tematickej rovine je dobre čitateľné (viď konštantné prisudzovanie dôstojnosti a hrdosti, rytierskosti a nesmiernej ľudskej vnímavosti svojím postavám). Slabšie je to s jeho čitateľnosťou v umeleckej realizácii (ktorá sa pohybuje od inovácie menšinových – cigánskych – foriem výrazu až po kreolizáciu španielskej postsymbolistickej poézie; viď civilistickú „metalizáciu“ prírodných motívov: vtáky prizmy, oči ortuťové a pod.). No nemali by sme ho prehliadať aspoň vo viditeľných pohyboch sujetu (napr. v tom ako Preciosa hľadá záchranu nie u španielskeho dona, ale u prisťahovalca Angličana!). Pritom nám básnik svoj postoj neponúka ako tézu, ale v podobe fascinujúcich útržkov ľudských osudov.
Lorcovo básnické nasadenie v oblasti tematiky, žánru aj výrazu je mimoriadne. Zbierka síce obsahuje len osemnásť romancí, no básnik v nich priam rozohral koncert tejto španielskej žánrovej formy. Za svoj najväčší inovačný prínos považoval obohatenie pôvodného epického podania o prvky moderného lyrizmu. Z tohto aspektu sú najpríznačnejšie tie texty, v ktorých položil dôraz na rekonštrukciu sebaprežívania sa postáv vo vypätých situáciách (Preciosa a vietor, Námesačná romanca, Cigánska mníška, Romanca o čiernom žiali atď.). Dôkazom toho, že to nebolo čosi jednoduché, sú prípady inkrustovania príbehov lyrickými časťami (najočividnejšie v Žarte o jazdcovi donovi Pedrovi, skrytejšie v Romanci o španielskom žandárstve). No vari najoriginálnejším plodom tohto úsilia sú opisy výjavov barokových súsoší v troch romanciach-líčeniach (Svätý Michal, Svätý Rafalel a Svätý Gabriel). Jadro zbierky tvoria klasické romancové príbehy zo života Cigánov. No ich tematicko-žánrovú škálu básnik rozohral od klasického spracovania baladického námetu o uchvátení človeka nepriateľskou prírodnou silou (Romanca o lune, lune), cez variant s možnosťou záchrany u iného človeka (Preciosa a vietor), priam reportážne črty zo života (Ruvačka, Smrť Tonka Camboria...), až po už spomínané rekonštrukcie vnútorného prežívania tragiky vlastného života (Mŕtvy z lásky) či až zánik alebo ironické prekrútenie príbehu (Žart o jazdcovi donovi Pedrovi). Pritom neváhal tento rámec prekročiť smerom ku kresťanskej legende (Umučenie svätej Eulálie) či starozákonnému príbehu (Tamar a Amnon). Táto všadeprítomná variabilita obdivuhodne pomáha vyvolávať predstavu o tragickej nestabilnosti ľudských osudov a o nezvládnuteľnej hybnosti telesných (videných panteisticky) aj duchovných vášní účastníkov v nich. Zážitok z turbulentnosti života a ľudskej psychiky musí byť aj pre toho, kto nie je školený na vnímanie naznačených súvislostí a skrytých vlastností textov, doslova šokujúco nádherný.
Fundovaný predslov a detailné záverečné vysvetlivky prezrádzajú, že Ján Zambor pristúpil ku svojmu poslaniu na základe dôkladného poznania najnovších španielskych výkladov zbierky aj predchádzajúcich slovenských a českých skúseností s jej prekladaním. Vyhol sa Žáryho voľbe zachovať dojem hladkej piesňovosti aj za cenu istých zjednodušení, ale aj Šimonovičovej konkretistickej ambícii exponovať naopak zmyslovú expresívnosť básnických obrazov, miestami aj za cenu citeľnej strnulosti výrazu. Zambor sa rozhodol pre maximálne možnú vernosť originálu, a v tomto smere je výsledok jeho úsilia obdivuhodný a badateľne odlišný. Pri hľadaní potrebných variácií na jednu dvojsamohláskovú asonanciu prejavil – vzhľadom na našu rýmovú konvenciu – obdivuhodnú invenciu aj odvahu. Nezľakol sa rizika, že jeho dôsledné riešenie môže u bežného čitateľa vyvolať aj dojem nízkej umeleckosti či umelosti. Pravda aj jeho esteticky exkluzívny zámer neuhnúť od Lorcovej zásady stavať celú báseň na jedinej asonancii ho na niektorých miestach zaháňa do úskalí štýlovo cudzích formulácií (typu: v alkovni vo veži zvodne; skryté, rozmermi nič skromné, obe s. 51; v dlhom skalnom bokoryse, s. 80), a inde mu poskytol príležitosť k prekypeniu výrazovej štedrosti (viď Druhá lagúna v romanci Žart o jazdcovi donovi Pedrovi). Spolu s ľahkosťou, s akou Lorca priam bravúrne hromadí detaily, prístavky a rozvíjajúce vedľajšie vety (viď množstvo príčastí!), je to najťažší prekladateľský oriešok. Miesta, na ktorých sa rozrušuje významová perspektíva (Sedem vtákov prizmy lieta / v sivej sieti zamotaných?, s. 42; Posledný tlmený zášum / košeľu jej dvíha, schváti?, s. 43) alebo stráca zmysel (Sedem krikov, sedem krví, / sedem makov, v každom dvoje – čoho?, s. 70), naznačujú, že Lorcove romance ním zostávajú aj naďalej. (Niečo mohla vylepšiť vari aj redaktorka: Už sa nahor na terasy s. 39 – už sa nahor terasami?; Krídlo dlhých výkrikov / v zástavke na streche vzlieta, s. 79 – vo vlajke zo strechy vzlieta?; Chytenie s. 61 – zlapanie? atď.) Tieto jednotlivosti nie sú kazmi, ktoré by mohli spochybniť inovačnú plodnosť prekladateľovho výkonu. Sú to skôr znamenia nepoddajnej svojbytnosti každej veľkej poézie a cudzej reči, ktoré nemožno raz navždy prekonať, len sa o to znovu a znovu pokúšať.
P.S.
Okrem nesporných umeleckých a informačných kvalít má vysokú úroveň aj ilustračné a typografické vybavenie knihy. Naozaj hodné edície Kruhu milovníkov poézie. Atmosféru autentickosti umocňujú najmä pôvabné kresby samotného básnika. V záplave dnešných reklamne krikľavých vydaní na jedno použitie táto starostlivo vypravená kniha svieti ako bibliofilský skvost, čo ju predurčuje na to, aby sa stala vzácnym darčekom.
Viliam Marčok
