Erik Jakub GROCH

L’ACINÉMA
 Banská Bystrica, Drewo a srd 2001
 
      Básne E. J. Grocha si získali moju pozornosť už pred desiatkou rokov svojou odvahou hovoriť do rozkričaných čias stíšeným hlasom, dokonca bez naučených gest a cingrlátok tzv. vysokej Poézie (Súkromné hodiny smútku, 1989, Bratsestra, 1992). A nielen to. Pravdaže, aj on sa potreboval zbaviť strachu zo zlovestného babajagovského draka komunistickej éry posmievaním (Baba Jaga: Žalospevy, 1991), no už vtedy obracal náš zrak od krikľavého povrchu k nevyhnutnému smerovaniu súčasníka k svojmu Jordánu, k dôkladnej očiste svojho ducha. (Bolo to neokázalé znamienko spojenia s katolíckym disentom.) O tom, že to s gruntovnou duchovnou preorientáciou súčasníkov myslí naozaj vážne, svedčí aj to, že takmer na desať rokov odsunul na bok vlastnú poéziu a venoval sa vydávaniu duchovnej literatúry vo vlastnom vydavateľstve Knižná dielňa Timotej. Túto svoju básnickú orientáciu potvrdil zbierkou TO (2001) a ďalej prehlbuje svojou piatou zbierkou.
      No nie je to nijaké oddychové čítanie.
      Ten, kto bude po nezvyčajne rozsiahlom motte, ktorým je jedna z epizód názorného vyučovania viere sv. Františkom z Assisi, očakávať podobné predvádzanie názorných príkladov zo života, bude sklamaný. Už v nasledujúcom texte s príliš exkluzívnym názvom Prólépsis prítomných nesledujúcich sa deje „predznamenanie zmeny“ (preto by som očakával skôr prítomným nasledujúcim...)  práve opačným smerom: k vytrácaniu sa zmyslovej názornosti; čo dokumentuje náročne filozoficky temperovaný text a v ňom najpriamejšie začiatok druhej vety: Súčasné prechodné miznutie výtvarného umenia vo filozofii... Groch, ako značná časť súčasných horliteľov za duchovnú obnovu, vie, že k obnove viery vo vedomí (post)moderného človeka už asi nedôjde pod tlakom strachu alebo z mechanického roztáčania budhistických modlitebných bubnov, ale skôr z vnútorného jedinečného zážitku epifánie. No vie aj to, že vedomie, aby bolo schopné zaznamenať záblesky zázraku rozptýleného v každodennosti, musí sa vytíšiť nielen z hluku civilizácie, ale aj z monotónie „modlitebných bubnov“. Preto nám vo svojich textoch nerozpráva o tom, čo sa už stalo, ale len o tom, čo sa deje, alebo môže stať. Neposkytuje nám pohodlie kina, v ktorom sa môžeme v pohodlí dívať na to, čo sa kdesi udialo. V ich „nekine“ sa ocitáme uprostred inštalácií problémov a hľadania, možných zážitkov a dobrovoľne vybraných krížových (aj krížnych) ciest: In je L’acinéma; kríž, strom, pole. Komu sa v mysli nevybaví mystický „prospekt“ tejto inštalácie znamení a nezapočuje v nej výzvu, aby sme v kríži uvideli symbolický „strom života“, lebo len tak dôjdeme k „úrode“, ktorú cez náznak symbolizuje pole, ktoré je však zároveň nekonečným priestorom smerov a „večnou cestou“, nedokáže do nej zážitkovo vstúpiť. Lebo básnikovi nejde o zážitky zmyslov a tela, ale o zážitky ducha. Nezaplavuje nás slovami, ale pomocou náznakov a zámlk provokuje, aby sme texty vypĺňali vlastnou meditáciou. Len málokde porušuje askézu svojho „inštalačného minimalizmu“ tak ako v texte Gréčtina.
      Navyše celková stavba textu nás prostredníctvom neustálych citácií, alúzií, zlomov, zámlk, hovorenia na hranici predstaviteľného, opakovania gest antiliterátskosti atď. nám s postmodernou nástojčivosťou pripomína, že nie sme majiteľmi zmyslu, že naše pokusy oň môžu byť len provizórne a úspešné len natoľko, nakoľko zachováme pokoru k tajomnosti bytia. Groch zároveň veľmi dobre vie, že o stretnutí s neočakávaným, nemožno hovoriť nijakým už hotovým jazykom. Preto reč jeho textov pripomína hovorenie v cudzom jazyku, ktorý ovládame nedokonale, ale v ktorom práve naivné prehrešky proti gramatike a frazeológii nám prihrávajú neočakávané postrehy a neslýchané slová. A tak sa aj pri čítaní týchto textov neustále strieda úsmev nad „neohrabanosťou“ s úžasom nad priepastnou presnosťou formulácie.
        Tento vysoký prah zmyslu, ktorý je aj dôsledkom básnikovho vzdoru voči lacnému populizmu jedného prúdu súčasnej literatúry, aj vysokým rizikom vo vzťahu k čitateľom... Ale len ten, kto ho dokáže prekonať, môže sa zodpovedne rozhodnúť, či porozumel nerozumnosti básnikovej nádeje a s ňou uverí, že slovo sa znovu stane telom: Meno sa dá zjesť, ak je presné, keď je chlieb chlieb, je úderom jasu...
      Celkovo vzaté je to skôr exkluzívna cesta pre horolezeckých samohľadačov Boha, ako pre zástupy čakajúce na dohodnutých miestach na jeho znamenia a svoje spasenie. V tomto smere mi je radikálne/činný asketizmus poézie básnika, ktorý sa asi nie náhodou dal odfotografovať v póze dalajlámu, pochopiteľný aj sympatický.
      PS.
      Veľmi sa ospravedlňujem čitateľom, že ani ja som sa pri približovaní tohto vo svojej jedinečnosti neodvratne exkluzívneho fenoménu nedokázal priblížiť k stredovekej názornosti sv. Františka... Skúsenosť s nemožnosťou patrí tiež k nádejným.
Viliam Marčok


Knižná revue