Vyhľadávanie
Bitky – pivo – sex
Irina Denežkinová
Daj mi!
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Ján Štrasser
Mladá ruská autorka Irina Denežkinová (1981) svojím debutom Daj mi! vniesla svieži, provokačný závan do ruskej literatúry. Študentka žurnalistiky z Jekaterinburgu písala poviedky od malička – najprv len pre seba, neskôr i pre spolužiakov a známych, až sa rozhodla umiestniť svoje texty na internetovú stránku www.proza.ru, známu pôdu prezentácie ruských grafomanov. Jej poviedky zaujali, dokonca sa dostali na zoznam nominovaných diel na ruskú literárnu cenu Národný bestseller 2002. I keď cenu vyhral (rozdielom jedného hlasu) A. Prochanov, Irina získala vďaka nominácii popularitu, vzbudila záujem čitateľov i kritikov a rozdelila ich na dva tábory – nadšencov a pohŕdačov. Prečo? Zbierka poviedok s direktívnym názvom Daj mi! totiž odhaľuje školácku telesnosť, zobrazuje prvé i x-té lásky odohrávajúce sa na študentských večierkoch a koncertoch, prejavy pubertálnej hypersexuálnosti, a to bez akýchkoľvek zábran po formálnej či výrazovej stránke.
Dielo Iriny Denežkinovej je zaujímavé najmä úprimnosťou a priamosťou, s akou opisuje prostredie, ktoré dôverne pozná. Čitateľ sa neubráni pocitu, že prózy sú do značnej miery autobiografické. Tento dojem posilňuje tak časopriestor poviedok, ako aj presvedčivosť jazyka, ktorý autorka používa. Hrdinovia poviedok Iriny Denežkinovej sú tínedžeri s problémami im vlastnými. V príbehoch o študentoch, hudobníkoch, narkomanoch, školákoch, jednoducho o súčasnej mládeži zobrazuje svet, kde dotknúť sa vysnívaného človeka znamená neskutočne veľa a zároveň voľný sex v ľubovoľnom množstve nemusí znamenať nič. Inými slovami, slovami ruskej kritičky J. Višneveckej – romantický realizmus.
Jazyk, zmýšľanie i činy postáv sú však, vzhľadom na množstvo drsných výrazov, nadávok, obscénnych výjavov či rôznych brutálností, zrejme pre konzervatívnejších čitateľov poburujúce a na papieri neúnosné. No prítomný je i humor, irónia, city, ktoré spolu s originálnymi, poetickými metaforami a prirovnaniami, ako i svojskou intonáciou zjemňujú a nadľahčujú štýl diela.
V poviedke Valeročka, ktorú možno v krátkosti charakterizovať slovami bitky – pivo – sex, sa nachádza zrejme najkontroverznejšia pasáž: otvorene opísaná nešikovná súlož dvoch opitých školákov, ktorí trávia prázdniny v tábore. Svet bez morálky? Skôr dokument o živote súčasnej mládeže. Upodozrievať zbierku z pornografie nie je na mieste. Ide o pohľad na svet mladých zvnútra, a ten je cenný. Na mieste sú skôr výčitky z nedostatku sujetovosti najmä kratších poviedok. Ich dejová zložka je natoľko oslabená, že pripomínajú skôr denníkové zápisky pubertálnej dievčiny. Fakt, že ide o autorkin debut, prezrádza i stereotyp, s akým vnáša do textu viaceré nefunkčné opakovania (kávu pijú postavy približne v každom druhom odstavci, mladíci sa objavujú zväčša do pol pása nahí, pričom im z nohavíc vytŕčajú trenírky, podokenica je zas obľúbeným miestom na sedenie pri vážnych, vzťahy riešiacich rozhovoroch a i.). Rozsahovo väčšie poviedky (Daj mi! a Song for lovers), ktoré ponúkajú širší priestor autorkinej invencii, sú vydarenejšie. Denežkinová v nich dokáže rozohrať zaujímavú spleť vzťahov, lások, sexuálnych príhod a vhodne ich podfarbiť a dotvoriť muzikálnou zložkou. V druhej z nich, s výrazne členenou kompozíciou sa rafinovane prelínajú osudy viacerých postáv, ale i miesto a čas. Celkove však texty Denežkinovej prakticky neobsahujú kultúrny podtext, nevyčnieva z nich žiaden ideál, téma či literárna hra. No nemožno tvrdiť, že v nich niet ani zamak intertextovosti či vnútornej zložitosti – v pozadí neustále znie hudba v podobe úryvkov z textov súčasných piesní, ktorá má ambície vykryť to, čo by náročnejší čitateľ mohol považovať za nedostatok. Všeobecne diela (nielen) ruských spisovateľov začiatku tretieho tisícročia tendujú k istej antiintelektuálnosti. Poviedky Denežkinovej teda zodpovedajú dnešnej predstave značnej časti čitateľov o príťažlivej literatúre, tešia ich, a tým aj autorku. Koniec koncov mottom jednej z poviedok (Ty a ja) je sentencia: „Pravdu nemá ten, kto má pravdu, ale ten, kto je šťastný.“
Po výraznom čitateľskom úspechu, ktorý Denežkinová dosiahla svojou zbierkou poviedok v Rusku a v relatívne rýchlom čase i za hranicami, zostavila Antológiu prózy 20-ročných. Meno Iriny Denežkinovej sa stalo trendovou záležitosťou, či dokonca obchodnou značkou reprezentujúcou generáciu 20-ročných.
Záujem o dielo Iriny Denežkinovej zrejme vyvolala skôr inakosť jej textov ako umelecká dokonalosť či rozprávačská zručnosť. Autorkin talent zaujať je však nesporný a isté je, že na literárnom nebi vyšla nová hviezda.
–ib–
