Vyhľadávanie
„Veľké roztvorené oči ako plápolajúce pochodne v bledej, strhanej tvári. Neúmerne vysoké čelo s ostrovčekom ježatých vlasov. Verše prednáša, ako keď veští Sibyla, a máva pritom rukami. Je to až komické a chvíľami naozaj vyvoláva dojem veľkolepého klauna. Ale keď je blízko, všetkých sa zmocňuje zmätok a tieseň, pocit akéhosi osudového nešťastia... Belyj by sa mohol stať prorokom – jeho jurodivá šialenosť je prežiarená božskou múdrosťou. To je pravdepodobne najsprávnejší výklad: zložitá partitúra a slabý ľudský hlas. A pritom bez neho si len ťažko možno predstaviť dejiny ruskej prózy.“
Týmito vzletnými slovami charakterizoval spisovateľa Andreja Belého ruský prozaik Ilja Erenburg vo svojich úchvatných pamätiach Ľudia, roky, život. Belého dobre poznal a často sa s ním stretával v berlínskej kaviarni Prager Diele, ktorú v nemeckej metropole začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia pravidelne navštevovali v emigrácii pôsobiaci ruskí literáti (Boris Pasternak, Maxim Gorkij, Sergej Jesenin, Vladimir Nabokov či Viktor Šklovskij).
Moskovský rodák Andrej Belyj (vlastným menom Boris Bugajev), významný predstaviteľ ruského literárneho symbolizmu a zakladateľ modernej ruskej verzológie, si popri svojom excentrickom živote, plnom náhlych zvratov a podivuhodných milostných eskapád, získal pozornosť aj širokým tvorivým záberom: bol básnikom – experimentátorom, písal formou novátorskú prózu, zaoberal sa teóriou verša, ako aj dobovou i starou filozofiou, o ktorej mal možnosť vášnivo diskutovať s hviezdnymi ruskými mysliteľmi Vladimirom Soloviovom a Levom Šestovom. Do literatúry vstúpil najmä dvomi románmi: Strieborným holubom z roku 1910 a o štyri roky neskôr svojím najznámejším dielom, románom Petrohrad, ktorý niekoľkokrát prepracoval (obe knihy vyšli v českom preklade na začiatku normalizácie). Pred revolúciou žil istý čas vo švajčiarskom Dornachu (kde navštevoval prednášky filozofa Rudolfa Steinera), po návrate do vlasti sa už ako renomovaný autor vyhol mobilizácii do ruskej armády. Boľševický prevrat v októbri 1917 na rozdiel od väčšiny ruských symbolistov s nadšením privítal a zapojil sa do agitačných prác komunistického kultúrneho hnutia Proletkult. Ťažké životné podmienky v období občianskej vojny ho však opäť prinútili emigrovať, a tak roky 1921 až 1923 strávil v Berlíne. Zakrátko sa však natrvalo vracia do Sovietskeho zväzu, kde v januári 1934, po strastiplných tvorivých peripetiách, no, našťastie, ešte pred stalinskými represáliami proti ruským majstrom kultúry, zomiera.
Literárny cyklus štyroch symfónií napísal Andrej Belyj v rokoch 1900 – 1908. Symfonický cyklus ako spôsob umeleckého vyjadrovania spisovateľa doslova fascinoval. „V symfonickej hudbe sa končí spracovanie reality,“ píše, „ďalej sa ísť už nedá“. Na inom mieste zasa uvádza, že sa cíti byť skôr skladateľom ako básnikom – „dlhé obdobie mi hudba zacláňala spisovateľskú cestu“. V tom sa nelíšil od iných veľkých postáv svetovej literatúry a filozofie, ktoré mali osobitý vzťah k hudbe – Boris Pasternak popri písaní svojich románov komponoval klavírne skladby, rovnako aj Friedrich Nietzsche. Svoju Prvú symfóniu, Severnú, venoval Belyj nórskemu hudobnému romantikovi Edvardovi Griegovi, ktorého tvorbu úprimne obdivoval. Koncepcia literárneho textu svojou symbolikou, mystickým ladením a rozvinutým poetickým jazykom pripomína však skôr libreto tetralógie Nibelungov prsteň Richarda Wagnera než hudbu predstaviteľa nórskej národnej školy.
Prózu Dve symfónie, podobne ako romány Strieborný holub, Peterburg či Návrat a Pohár metelíc (Tretia a Štvrtá symfónia) pre vydavateľstvo Európa preložila a predslovom i podrobnými vysvetlivkami opatrila Eva Maliti Fraňová, azda najvýznamnejšia slovenská znalkyňa literárneho diela Andreja Belého i celej ruskej experimentálnej prózy. Belého tvorbou sa systematicky zaoberá už niekoľko desaťročí (je aj autorkou vedeckej monografie o spisovateľovom literárnom diele s názvom Andrej Belyj, celistvosť (v) mnohosti (VEDA 2018). Hoci sa k úskaliam prekladu tohto výnimočného a náročného textu v predslove priznáva, poradila si s ním znamenite. O to väčšmi prekvapuje vážna terminologická chyba v záhlaví jednotlivých dielov, ktorej sa dalo vyhnúť nahliadnutím do ktoréhokoľvek domáceho hudobného lexikónu. V slovenskej hudobnej terminológii sa totiž časti cyklického symfonického diela už desaťročia nenazývajú „veta“, ale presne tak ako v ruštine: výraz „časť“ teda nebolo treba prekladať.
