Recenzia
Alexandra Pechová
13.08.2015

Dievča, ktoré sa bálo sovy - Tamara Tainová

Kontroverzné a tabuizované témy rada otvára aj trochu záhadná autorka Tamara Tainová, ktorá prísne utajuje svoju identitu. V prvých troch knihách Je to inak, mami... (2010), To prejde (2011) a Nemôžem ti povedať viac (2013) sa dotýka homofóbie, rasizmu, zneužívania moci a  ďalších neduhov spoločnosti, v aktuálnej knihe Dievča, ktoré sa bálo sovy (Vydavateľstvo Slovart 2014) predstavuje čitateľovi svet duševne chorých.

Hlavnou postavou románu je mladá ošetrovateľka zvierat Lea Laurentová, vnímavé, inteligentné dievča, ktoré nosí na pleciach obrovské bremeno. Jej mama je duševne chorá. Opakujúce sa záchvaty a úteky z domu sú priam na dennom poriadku, a  tak Lea namiesto toho, aby trávila voľný čas so svojimi rovesníkmi, navštevuje striedavo policajnú stanicu a nemocnicu. Lein otec, významný a bohatý muž, postupne stráca vôľu bojovať. Svoj strach a bezmocnosť občas zaleje pohárikom alkoholu. Stretáva Evelyn, ktorá mu poskytne útočisko a možnosť nemyslieť na realitu. Lea nemá mnoho priateľov, lepšie povedané, takmer žiadnych. IbaTonyho, ktorý strávil istý čas vo väzení a postupne sa učí žiť s  touto stigmou. Lea však onedlho stretáva ďalšiu spriaznenú dušu: architektku Amandu Malojovú. Už od prvého okamihu je medzi nimi akési zvláštne spojenie – obe totiž dôverne vedia, aké to je, keď niekto z ich najbližších trpí duševnou chorobou. Amanda je atraktívna a navonok veľmi silná žena, ktorá sama vychováva dcéru. O strate manžela s nikým nehovorí. Tainovej postavy sa vo všeobecnosti neradi zdôverujú so svojimi problémami, ale činmi toho prezrádzajú oveľa viac... Občas však konajú v rozpore so svojimi citmi zo strachu, že sa otvoria staré rany či vytvoria nové. Napriek ťažkej tematike autorka vhodne podsúva postavám jemný humor, ktorý tak eliminuje depresívnu či ponurú atmosféru.

Sú veci, ktoré sa nehovoria ani najlepšej kamarátke. To však neznamená, že problémy, o  ktorých sa nerozpráva, zmiznú. Lea si to veľmi dobre uvedomuje. Niekedy nám totiž zostáva len jediné: zmieriť sa s tým, že niektoré veci nemôžeme zmeniť. Aj to môže byť istým spôsobom vykúpenie v ťažkej životnej situácii...