Vyhľadávanie
Návšteva v krajine smrtiaceho bytia
Martin Amis: Dom návštev. Bratislava, Ikar 2009.Preklad Jozef Kot
Literatúra pozná mnoho pokusov o stvárnenie absurdnosti bytia. Rovnako tak existuje viacero textov demaskujúcich ľudskú povahu. Máloktorý z nich ale presvedčí čitateľa o tom, že príbeh nie je písaný z pozície zatrpknutého autora, liečiaceho si svoju do krvi urazenú dušu. Medzi rozprávania, ktoré oslovili čitateľov prostredníctvom kreovania osobitého sveta, pričom cítiť autentické pozadie bez prímesí ľudskej zakomplexovanosti, patrí Orwellova Zvieracia farma či Solženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča. Texty so silnou výpovednou hodnotou, a pritom jemné, empatické, zároveň však kruté, drsné, ba neraz vtipné. Práve na túto líniu nadviazal anglický románopisec Martin Amis v príbehu Dom návštev.
Stalinizmus, chruščovovský odmäk, agónia Sovietskeho zväzu, pokusy o špecifické variovanie demokracie v súčasnom Rusku. Časopriestor využívaný na kreovanie významovo silného príbehu dvoch bratov a jednej ženy. Neprekvapí, že starší zo súrodencov, pre niekoho bezohľadný karierista, ako jediný z tejto trojice prežil minulosť, aby sa v spomienkach na ňu presvedčil, že súčasnosť je jej čímsi podobná. Píše preto list svojej nevlastnej dcére. Vyše osemdesiatročný starec sa vydáva na retrospektívnu cestu po krajine svojej mladosti, po Rusku. Jeho brat Lev je zobrazovaný ako idealista, onen dobrý človek, do ktorého si každý s radosťou kopne, aby si dokázal, že je čímsi viac, ako ničím. Zoja, o ktorú obaja celý život bojujú, je osudovou ženou. Hoci je manželkou mladšieho z bratov, akoby celý svoj život žila s obomi. Žena mnohých mužov, a žena nikoho.
Kľúčovým pre Amisov príbeh je rozpomínanie staršieho z bratov na ich dlhoročné väznenie v sibírskom gulagu. Bratia v ňom patrili do kasty fašistov, tých, ktorí bojovali proti hitlerovskému Nemecku, aby sa po návrate do vlasti stali obeťou vykonštruovaných procesov. Politickí väzni, inteligencia. Mŕtvi, ktorí žijú. Mráz, hlad, bitky, vraždy, zápas o život. Viac ako desaťročie boja o ďalší deň: v Gulagu nie ľudia kapali ako muchy, skôr muchy kapali ako ľudia. Ustavičná ostražitosť. A strach. Zúfalstvo. Bolesť. A dohľad štátu, ktorého prvým oporným stĺpom je teror – a druhým nuda.
Sloboda po smrti Stalina bola pre oboch bratov len fyzickou zmenou. Obaja aj naďalej mocne prežívali svoje city. Starší brat extrovertne, mladší... Azda introvertne, ale ani to nie je presné. Extrovert sa dá unášať možnosťami nového veku, utápa sa v obchodovaní, alkohole, ženách, kupuje si osvedčenie o svojej bezúhonnosti, stranícky preukaz a pod. Introvert sa ponára do svojho sveta, aby z neho po rozvode a opätovnej ženbe vyšiel na svetlo. Jeho jediný syn ale umiera rukou svojich spolubojovníkov v ťažení proti Afganistanu, a jemu sa rúti nielen duševný, ale aj fyzický svet. Umiera, zdanlivo nevydajúc svedectvo o kľúčovom nedorozumení medzi bratmi, o dni, keď ho Zoja navštívila v gulagu v Dome návštev. Jediná návšteva počas väzenských útrap. Vymodlená, vyprotestovaná. Okamih rozhodnutia sa. Pre koho?
V súčasnom Rusku už nie sú gulagy, ktoré by nútili človeka zvádzať zápas o prežitie, ba podľa ústavy ani režim, ktorý človeku znemožňuje slobodne myslieť. Amisov text ale cíti, že tento stav je krehký, že chýba málo, a dejiny sa navrátia so svojou neopakovateľnou silou. Príkladom sú deti zo školy v Beslane, oslobodzovanie rukojemníkov v moskovskom kine, čečenské útrapy. Starý muž píšuci list svojej nevlastnej, v západnej, kapitalizmom formovanej kultúre vychovanej dcére, nedúfa, že svojím rozpamätávaním sa zvráti dejiny. Mať v cele profesorov marxizmu a udavača, a napriek tomu ostať verný ideám, precítiť, že ruská zem pre svoju rozľahlosť dnes potrebuje silnú ruku vládcu, nezblázniť sa z nedostatku základných potravín, prežiť. Ten, ktorý prežil, sa do náručia Rusi vracia, aby dokonal. V liste sa spovedá, svojimi spomienkami si jatrí dušu.
Nie je jednoduché označiť kladného hrdinu Amisovho románu. Isto ním nie je navonok promiskuitná, ale vo vnútri tajomná Zoja. Nie je ním ani Lev, hoci s ním neraz súcítime. Rozprávač putujúci po miestach svojho pozemského inferna ním nie je tiež. Je ním oná, v klasických ruských románoch už toľkokrát tematizovaná široká ruská duša? Alebo je ním katarzia, rozpomínanie sa? Príbeh bratov, ktorí sú mučení v gulagu, ktorí sú mučení životom v Sovietskom zväze, ktorí sú mučení vášňou. Čím je? Dedičstvom Gogoľa alebo Dostojevského? A pre koho je písaný? Amis svoj text pôvodne napísal pre západoeurópskeho čitateľa, a preto miestami až priveľmi vysvetľuje. Je preto aj pre nás, dedičov sovietskymi tankami zbrázdenej krajiny, ktorá dodnes nesie ich pečať? My mu rozumieme do hĺbky. Bez poznámok. Preto je najmä pre nás.
Peter Mráz
