Vyhľadávanie
Lupa humoristu
Milan Kenda: Epidrámy a Epidraky, Bratislava, DAXE 2009
Je veľa možností, ako stvoriť dobrý epigram, no všetky dobré epigramy majú spoločnú iba jednu vec: postreh. Postreh neznamená pritom len schopnosť optického videnia zachytiť bežne nevidené, ale je to aj mentálna kategória, ktorou autor humorne a kritikou in medias res prehodnocuje naše spoločenské správanie. Milan Kenda takto prehodnocuje našu politickú a morálnu minulosť i súčasnosť, čo sú overené a klasické semeništia tém epigramatikov. Dá sa cez ne totiž skratkou a účinne poukázať na prejavy ľudského charakteru, ktoré majú z neznámych dôvodov oveľa farbistejšie zastúpenie na negatívnej palete. Zlí, pokrivení, tupí, zatvrdnutí, prišplechnutí atď. sme na tisíc spôsobov, ale byť dobrý a slušný, to je sivá jednotvárnosť – a veru, našťastie, lebo kam by sa podeli epigramy, keby to tak nebolo... Usudzujúc podľa zbierky Epidrámy a Epidraky si Milan Kenda dôverne potykal s uvedeným poznaním. V desiatich častiach epigramov, ironických, satirických, kritických a príležitostných básní čítame o komunistoch a manažéroch, riaditeľoch a nezamestnaných, o spisovateľoch, egoistoch a karieristoch, ale aj o zničenej prírode, (ne)kultúre, pannách a dovolenke. Túto pestrú sociálnu a situačnú znôšku autor využil ako poučnú lupu na priblíženie všeobecnejších spoločenských javov, napríklad: „S podmanivým obalom, / biznismeni dobre vedia, / sa kdejaký záprdok / prebije až do popredia“ (s. 58). Epigramy sú hravé a rytmické, majú skôr ľudovú dikciu s čím súvisí jednoduchosť lexiky a rýmovania: „Nikdy nie sme sami. / Obavy sú s nami“ (s. 50). Významovo plynú za svojou pointou rýchlo, niekedy viac s nadhľadom: „Kam sa pozrieš – rúbaň. / Víchor nimi vanie. / Kde ste lesy krásne? / Lesy zbrožované...“ (s. 23), inokedy priamo: „Úklad s úradom popíja. / Zákony? Džungľa, préria!“ (s. 52). Milan Kenda využil prirodzené dispozície žánru a nanovo ním vyjadril to, čo sa ním vyjadruje už storočia. Nevyrovnane pôsobí akurát autorská stratégia: raz ponúka námety z verejného klebetníka a verejných tajomstiev, no a raz námety filozofickejšie, autentickejšie a citlivejšie. Preto niekedy zámer vyznie nejasne, humor rozpačito a kritika tuctovo alebo nijako. To sa však dá povedať takmer o každej knihe humoristickej literatúry tohto typu, pretože vkus je vkus. A kniha, ktorá by chcela vyhovieť všetkým vkusom by logicky bola číro nevkusná.
Radoslav Matejov
