Vyhľadávanie
Aj ja budem taká, keď zostarnem? Alebo cítim a vidím niečo podobné už teraz? To boli otázky, ktoré ma sprevádzali pri čítaní príbehu starého muža v knižke Ešte som tu a zostanem. Napokon, aj názov diela skrýva v sebe istú nostalgiu, rozporuplnosť a pravdivosť. Áno, staroba, či romantickejšie povedané „jeseň života“, často prebúdza v najstaršej generácii – okrem zdravotných problémov – istú formu tvrdohlavosti a neústupčivosti. Voči životu, príbuzným, názorom na svet. Ešte sú tu, zostávajú a nám – mladším predostierajú v akejsi obnaženej forme jednoduché pravdy o bytí. A my sa našich starkých snažíme prevychovávať, kŕmiť, uzdravovať, kontrolovať. Obe polohy komunikácie sú komické. A obe strany si to uvedomujú, iba o tom nehovoria. Ale hlavný hrdina príbehu Laca Keratu rozpráva o starobe, živote a svojich deťoch otvorene, posmešne, s humorom, úctivo, nevďačne a pateticky. Zároveň nás sprevádza svojimi dňami, v ktorých sa občas stráca, občas nachádza.
A tak starkého sledujeme v obchode, ktorý mizne a zjavuje sa (aj s nepríjemnými predavačkami), v byte, ktorý sa stáva centrom pozornosti susediek, švagrín a príbuzných. Fantázie, denné reálne zážitky, spomienky na manželku a dávne lásky... Oporou v živote starnúceho muža je jeho syn Samo, prekladateľ, s ktorým zdieľa okrem bytu aj tichú spriaznenosť. Vari i preto, že on jediný dáva otcovi pomyselnú slobodu a v hĺbke svojej duše ho chápe. Možno tuší, že i on bude raz taký...
Rovesníci, kamaráti Tibor a Vinco, nie sú na tom o nič lepšie, a predsa sú radi, keď sa spolu stretávajú a rozprávajú o banalitách a snoch. O ženách, o svete. Tie sú vari najpodstatnejšie, veď realita je vo svojej podstate taká nudná, jednostranná, fádna a bez energie. I to posmeľuje nášho hrdinu k tomu, aby sa občas utiekal v spomienkach a listoch k svojej nebohej žene Berte, a potom sa vracal k svojej prvej veľkej láske Svetlane Čudo. Prirodzene, starý pán zároveň čelí zvýšenému záujmu o svoj majetok zo strany detí. Ale nezasahuje. Nemá potrebu niečo vysvetľovať, niečomu vzdorovať. Rozhodol sa pre svojskú existenciu a inšpiráciu pre prežitie nachádza v ne/re álnych stretnutiach s pánom so slameným klobúkom. Dialógy sú vždy akousi filozofickou metaforou.
Domnievam sa, že knižný titul Laca Keratu by si mali prečítať všetky dospelé deti. Povinne. Azda by pochopili, ako sa náš život a myseľ stráca a opotrebúva v čase a čo je skutočne dôležité pre dôstojné prežitie staroby. Pre obe strany... Fantázia, voľnosť, láska, tolerancia, trpezlivosť, rešpekt (a možno aj v inom poradí). A samozrejme – pridajte k tomu trochu humoru, prosím!
