Eugen Onegin

Román vo veršoch, ktorý na Slovensku poznáme aj z prekladov Sama Bodického, Janka Jesenského i Ivana Kupca, tentoraz našiel veľmi priliehavý cieľový jazyk. Oneginovská strofa plynie ľahko a s prirodzeným nádychom, v sústredene nasvietenom texte niet zádrhov či prekladateľských vybočení. Ak si niekedy prekladateľ aj vyberie ľahšie riešenie, ktoré ponúka rým (“a často sama celý deň / hľadela mlčky do okien”, orig. “I často celyj deň odna / Sidela molča u okna”), nie je to v príkrom rozpore s pôvodným textom, aj keď uvedené dvojveršie má v ruštine čiastočne inú konotáciu. Pôvodné dvojveršie navodzuje snivú, zadumanú atmosféru, ono vlastne Tatianu najlepšie charakterizuje; predsa len, hľadieť mlčky do okien (za ktorými sa sem-tam vari aj niečo deje) môže byť veselšie ako mlčky pri okne sedieť. Takýchto príkladov by sa našlo i viac, ale zdajú sa ako nevyhnutné “úlitby” vznikajúce pri preklade. Štrasser naozaj prekladal s nenútenosťou, aká sa dosahuje pri dôkladnej znalosti textu a všetkých jeho rovín. Onegin sa tu svojím pustým životom vlečie bez nápadu či nepokoja, načisto odovzdaný prázdnote či zbytočnosti svojho bytia. O prekladateľovej invencii výrečne svedčia strofy, ktoré sa nesú v duchu tvorby Vladimíra Lenského; tak dôrazne sa odlišujú od plynúcej oneginovskej “unylosti” zápalom, vervou i sviežosťou Lenského osemnástich rokov. Prekladateľ tu zvolil také výrazové prostriedky, ktoré najpôsobivejšie navodzujú nielen duchovnú atmosféru, v ktorej sa Lenskij pohyboval, ale najmä šíre priestory jeho sveta, kam ešte neprenikla všeobecná nuda a surovosť. Lenskij je dôverčivý, plachý a milý a Onegin ho za žartík, ktorý mu sám spôsobil, v súboji trestá smrťou. Tak vlastne Puškin vyjadril postoje realisticky zmýšľajúceho okolia k romantickému jasu a farbám Lenského myšlienok i citov.

Román vo veršoch v Štrasserovom pretlmočení dostáva natoľko živú tvár, jeho jazyk, aj keď prekladateľ čerpá z mnohých štylistických rovín, ba práve preto, je natoľko blízky súčasnosti, že vzniká akási forma rozhovoru medzi čitateľom a autorom, kontakt, ktorý je najmä pri veršovaných dielach čoraz vzácnejší. Štrasser s jemným zmyslom pre detail stavia postavu Onegina, Lenského, Tatiany i Oľgy, vytvára akúsi nosnú konštrukciu románu, ktorý sa postupne rozvíja a prináša čitateľovi obrazy krajiny i konkrétne rozhovory, zamyslenia i úvahy. Aj prirodzený slovosled bez inverzií a vhodná voľba jazykových prostriedkov z neho tvoria šťavnatú, chlebovo každodennú a sviatočne krehkú čitateľskú lahôdku.