„Nemôžeme čakať na láskavosť prírody. Musíme si ju od nej zobrať sami.“ Mnohými cenami ovenčený naratívny experiment poľskej autorky uvádza citát ruského botanika a šľachtiteľa Ivana Mičurina. Ani čitateľ sa nemôže spoliehať na láskavosť autorky a čakať, že mu príbeh prerozpráva pekne po lopate, jasne a dôsledne. Kniha je hádankou a stavia na tom, čo je nedopovedané. Primárnou kvalitou textu je jeho nejednoznačnosť, ktorá ale nenarúša vnútornú koherentnosť sveta, ktorý Weronika Murek vytvorila. Je to svet, v ktorom žiadne myšlienka nie je dokončená, rozhovory sú mdlé a situácie bizarné. Autorka vyzýva čitateľa na spoluprácu a od prvej vety nesľubuje, že to bude ľahké.
Útlu knižku tvorí sedem poviedok. Tá prvá, Dozadu, doľava, dole si uzurpuje skoro polovicu knižky a uberá na dychu kratším textom, ktoré sú síce zosnované z toho istého materiálu, ale očká sú v nich nahodené akosi voľnejšie. No možno je postupná entropia zámerom, náročným výcvikom pre rozmaznaného čitateľa, ktorý je zvyknutý na jasnejšiu štruktúru a doslovnejšie texty.
Hlavná hrdinka najdlhšej poviedky Maria, „sa o tom, že nežije dozvedela ako posledná“. Sledujeme ju, ako trochu rozladená blúdi mestečkom, v ktorom zvykla žiť. Matka sa na ňu hnevá, pretože si nechce ľahnúť do truhly, a ona sa hnevá na matku, že ju chce pochovať v obyčajnom svetri. Navštívi svoj byt, ktorý už vypratávajú, najmä však celý čas stretáva obyvateľov mestečka, živých aj mŕtvych, pomocou ktorých Murek buduje obraz svojrázneho sveta, nesúvisiaceho s ničím, čo stojí mimo neho, no možno ani so sebou samotným. Je to svet na zrnku piesku, alebo skôr na zdrape papiera, ktorý niekto narýchlo načarbal a vytrhol z bloku. Maria má ešte trochu času, kým sa nerozplynie, a tak zavolá svojmu priateľovi, či snúbencovi, ktorý jej napísal zo Švédska, že sa nevracia a „určitý čas tam zostane navždy“. Potom sa jej dokonca podarí odviezť autobusom, aj keď živí to nemajú radi, veď „ako by to vyzeralo, keby všetci cestovali len tak zo zvyku? A živí majú kde sedieť?“ Napokon Maria prichádza na večnosť, ktorá však vôbec nie je majestátna a od najobyčajnejšej obyčajnosti ju odlišuje iba to, že bude trvať večne. Panna Mária a anjeli tu nie sú predstavení ako dôstojné a éterické bytosti, ale ako úplne obyčajní chorľaví obyvatelia dedinskej bytovky, ako zrkadlový odraz ich verných uctievačov.
V tomto nezvyčajnom texte ako cez jemný závoj presvitá poľská realita plná drobných absurdností. Murek si berie na paškál všadeprítomnú cirkev, susedské vzťahy, dynamiku malomesta.
Kým v prvej poviedke je ešte možné sledovať dejový oblúk, neskôr sa vytráca. Autorka nás necháva blúdiť textami, ktoré vzdorovito odporujú akejkoľvek priamočiarej interpretácii. Organizovanie spánku v materskej škole je impresia, ktorá sa odohráva počas jedného dňa. Hlavné postavy, učiteľky, sú označené podľa toho, akú funkciu v ten deň vykonávajú: Jedálenská, Prechádzková, Melodická,... S viacerými odbočkami je ústrednou témou poviedky výmena nástenky a hľadanie vhodnej témy. Nič nenaznačuje, v akej dobe a v akom zriadení sa poviedky odohrávajú, ale spôsob, akým ľudia rozprávajú a drobné detaily, ako je nosenie chleba, či tematická nástenka naznačujú, že ich pokrýva ľahká patina času.
Vo viacerých poviedkach sa Murek vyrovnáva s témou smrti. No tá tu nie je zobrazená ako niečo definitívne a jednoznačné. Smrť je neohraničená, prichádza postupne a odznieva pozvoľne spolu s dušou toho, koho si zobrala. Mŕtvi sa voľne pohybujú tam a späť. V Dozadu, doľava, dole mestom blúdi chlapec, ktorému sa nikdy nepodarilo vyblednúť a v Alergii na púdrové perá sa vnuk namiesto modlenia za zdravie dedka modlí za návrat mŕtveho psa. A pes sa zjaví. No postavičky tohto sveta to nevnímajú ako zázrak, ale ako ďalšiu nepríjemnosť a neplechu neposlušného syna.
Autorka vybudovala jedinečný svet, ktorému vládnu svojrázne pravidlá, no nepredstavuje nám ho dôkladne a otvorene, nevytvára mytológiu a geografiu, namiesto toho nás len necháva nahliadnuť kľúčovou dierkou a buduje letmé impresie. Čitateľ sa miestami bude cítiť ako pri jazde rýchlikom, kedy mu nie je umožnené dohliadnuť záver nejakej situácie. No nech by sa aj vracal a prechádzal textom znova a znova, nikdy tam nenájde viac než záblesk, náznak, ktorý musí dotvoriť sám. Táto dôvera vo fantáziu čitateľa, ktorý je vyzvaný na aktívnu spoluprácu, sa objavuje napríklad aj v diele japonského spisovateľa Harukiho Murakamiho, no miera nejednoznačnosti je u Murek omnoho vyššia. Preto si táto kniha určite nenájde zástupy čitateľov, ale len tých pár, ktorí veria, že práca a pôžitok sa nemusia vylučovať.
Simona Rezníčeková
