Hrozivé ticho

Odvtedy uplynulo viac ako šesťdesiat rokov. Taký dlhý odstup niekedy nájdeme pri klasických beletristických dielach, ale táto kniha je literatúrou faktu. Navyše, literatúrou faktov z prírodných vied, ešte presnejšie z biológie a ekológie, odborov, ktoré sú veľmi dynamické. Má teda význam túto knihu dnes znovu vydať? A kto by mal byť jej zamýšľaným čitateľom?

Pozrime sa najprv na to, o čom kniha je. Začína sa obrazom dystopickej budúcnosti, v ktorej sa malebné americké vidiecke mestečko zmenilo na ťažko obývateľné miesto, kde ľudia choreli, vtáci úplne zmizli, kvety vädli, ryby v rieke hynuli a všade boli zvyšky bieleho granulátu. Biely granulát v tejto vízii reprezentuje chemické pesticídy, populárne v Amerike päťdesiatych rokov. V ďalších kapitolách potom autorka vecne vysvetľuje, ako sa Amerika snaží dopracovať k takejto budúcnosti, inak povedané, akými mechanizmami chemické pesticídy ničia vtáky, rastliny, hmyz, ryby a napokon aj ľudské zdravie.

Dekády chémie

Väčšina knihy je venovaná rozprávaniu o tom, čo a ako spôsobujú pesticídy, používané v dvadsiatom storočí postupne čoraz častejšie a v čoraz väčšom množstve. Zameriava sa na nárast ich používania v 40. a 50. rokoch minulého storočia v severnej Amerike, väčšinou v Spojených štátoch amerických. Vtedy sa začali postupne rozširovať veľké poľnohospodárske monokultúry a tie si prirodzene vyžiadali spriemyselnenie poľnohospodárstva. Napriek tomu, že v knihe je naozaj veľa informácií, nedá sa zaradiť k odbornej alebo vedecko-popularizačnej literatúre. Jej jazyk nesedí ani s jedným z týchto žánrov. Voľba slov by skôr zodpovedala beletrii.

Na rozdiel od súčasnejších kníh podobného zamerania autorka necituje zdroje, vedecké články alebo knihy, ale často sa odvoláva na konkrétnych ľudí a ich poznatky. Výnimkou je len kapitola, v ktorej vysvetľuje, ako anorganické pesticídy, napríklad na báze arzénu (áno, arzén sa používal nielen v detektívkach Agathy Christie, ale v prvej polovici dvadsiateho storočia aj na poliach), boli postupne nahradené organickými polychlórovanými uhľovodíkmi, z ktorých asi najznámejšie bolo DDT. Píše o zámernom vystavení rastlín alebo živočíchov a nie celkom zámerne ľudí malým koncentráciám DDT, ktorých postupným ukladaním sa stávajú vysoké koncentrácie, a tie môžu byť až smrteľné.

Štyridsiate, päťdesiate a šesťdesiate roky boli dekádami chémie. Začínali sa optimisticky, nadšením z efektivity hubenia neželaných rastlín herbicídmi a neželaného hmyzu insekticídmi. Potom sa však začínali objavovať problémy. Rachel Carson zozbierala množstvo svedectiev o smrteľných akútnych i pomalých chronických otravách ľudí, ktorí si svojho dotyku s jedom niekedy boli a niekedy neboli vedomí. Opisuje pásma kedysi krásne pestrej krajiny zničené postrekmi, ktoré v „lepšom“ prípade zabili aj škodcov, na ktorých cielili, v horšom prípade boli úplne zbytočné. Chemické postreky spôsobujú priveľa toho, čo súčasná armáda nazýva „collateral damage“.

Reťazce príčin a následkov

Rachel Carson veľmi prístupne a pritom bez pátosu aj bez používania vedeckého metajazyka vysvetľuje, že príroda okolo nás nie je jednoduchým súčtom jednotlivých druhov, ale veľmi zložitou poprepájanou sieťou navzájom závislých mikro- i makroorganizmov. Ich vzájomná závislosť nie je nevyhnutne vzájomne výhodnou spoluprácou; často je potravinovým reťazcom, v ktorom druhý zožerie prvého, aby sa stal potravou pre tretieho. A často ten prvý v sebe nesie chemický prípravok, ktorý ho mal zabiť. Dostane sa do druhého, do tretieho, až po vrchol potravinovej pyramídy, ktorým sme my. Čím vyšší článok reťazca, tým viac dávok jedu dostáva.

Rachel Carson podrobne opisuje mnohé reťazce príčin a následkov, ktoré sa stali príčinami ďalších následkov a ktoré viedli ku kolapsu lúčnych, lesných alebo vodných rastlinných i živočíšnych ekosystémov. Odtiaľ aj názov knihy Tichá jar. Keď zámer vyhubiť jeden druh hmyzu vyústil do vyhubenia populácií drobných spevavých vtákov, vidiecka krajina nezvyčajne stíchla. Ticho môže byť hrozivé.

Alternatívy k chémii

Autorka píše aj o tom, že celý priemysel chemických pesticídov zameraný na ničenie škodcov je praktickým vyjadrením túžby človeka mať prírodu úplne pod svojou kontrolou. Upozorňuje na alternatívu ničenia škodcov biologickými prostriedkami. Na rozdiel od chemického sú oveľa presnejšie zamerané na svoj cieľ a nezabíjajú všetko naokolo. Využívajú prirodzených nepriateľov škodlivých burín alebo problematického hmyzu, ktorí ich priamo hubia alebo zabraňujú ich rozmnožovaniu. Napríklad rádioaktívnym žiarením ožiarené komáre sa stávajú sterilnými, v prírode úspešne konkurujú ešte plodným samcom a rapídne znižujú celkovú populáciu komárov. Baktérie Bacillus Thuringiensis produkujú jed, Bt toxín, ktorý zabíja víjačku múčnu. Postrek z nich vyrobený je možné použiť ako biologický pesticíd. Ďalšími nechemickými metódami, ktoré začali používať už na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, boli generátory ultrazvuku, ktorý zabíja určité druhy hmyzu, alebo feromónové pasce.

Okrajovo uvádza možnosti genetiky, keď si predstavuje, čo sa asi stane, keď ju dokážeme prakticky využívať. Cielené zásahy do genómu a vytvorenie prvých geneticky modifikovaných organizmov – GMO – sa podarilo asi desať rokov po vyjdení knihy v polovici sedemdesiatych rokov. K prvým GMO patrila kukurica, ktorá produkuje vlastný Bt toxín a zabíja ním víjačku kukuričnú. Ďalšou aplikáciou je vytvorenie neplodných komárov, ktoré majú zdecimovať ich populáciu podobne, ako kedysi tie sterilizované ožiarením. GMO sú kontroverznou témou. Ochrancovia životného prostredia ich použitie odmietajú, poukazujúc na rôzne príčinné reťazce, ako môžu škodiť ekosystémom aj ľuďom. Ako by na ne reagovala Rachel Carson?

Návrat do starých čias

O tejto knihe sa traduje, že odštartovala vznik moderného hnutia ochrancov prírody. Kniha sa stala aj jednou zo základných referenčných kníh ekofeminizmu, filozoficko-aktivistického smeru, ktorý odvodzuje útlak žien a útlak prírody od toho istého zdroja – budovania spoločenských hierarchií, v ktorých je muž nadradený žene a človek nadradený prírode. Počul o nej každý na Slovensku, kto sa zaujíma o ochranu životného prostredia. Málo je asi tých, ktorí si ju aj zohnali a prečítali. Slovenské vydanie im túto možnosť dáva. Aj to je aj odpoveď na úvodnú otázku – konečne o nej môžu ochranári debatovať zasvätenejšie.

Ale kniha je aj návratom do starých dobrých čias, keď veda bola pokojným dlhým procesom poznávania, keď spoznané bolo z času na čas publikované ako dlhá seriózna analýza a nikto sa nemusel ponáhľať publikovať každých pár mesiacov čosi nové, atraktívne – a často nedostatočne hlboko poznané. Rachel Carson skúmala vzťahy v zložitých biologických systémoch. Poznatky o sieťach vzťahov v ekosystémoch vôd, lúk, lesov, o ktorých píše, sú dodnes platné. Nad ničím z toho, o čom píše, nemôžeme mávnuť rukou s tým, že všetko je inak. Molekulárna biológia a genetika, ktoré začali dominovať poznaniu prírody v osemdesiatych a neskorších rokoch, sa už vyvíjajú inak. Počet vedeckých publikácií rastie exponenciálne a tie staré dvadsať rokov sú dnes už len dobovou kuriozitou. Čítať ich šesťdesiat rokov od ich publikovania bude dobré už iba pre historikov vedy. Vyše šesťdesiatročná kniha Rachel Carsonovej však stále má čo povedať tým, ktorí chcú pochopiť prírodu, ktorej súčasťou sú.