Vyhľadávanie
V básni Spieva igric zo zbierky Jesenný kvet Janko Jesenský píše: „Ach, desať ráz na igrica / nájsť rým je ozajstný básnický vic. / Ach, pani veľmi ďaleká, / pod vaším hradom spieva igric. // ... // Chcem pomôcť pri tom hľadaní, / by nebol mlčanlivý kibic. / Ach, pani veľmi ďaleká, / pod vaším hradom spieva igric. // ... // Lež pani kričí z obloka ,Choď do čerta! Ja nedám ti nič / za dvadsaťjeden igricov, / marš do Pohľadov spievať, igric.´“ Jesenský musel báseň v roku 1943 ponechať v rukopise. V tom čase totiž tvrdili muziku iní páni, a jedným z nich bol aj Valentín Beniak. Spomeňme si na niektoré jeho texty zo Slovenských pohľadov – v roku 1940 v básni Nová slovenská hymna píše: „Nebudem o milosť prosiť, / otrocky a bez zeme, / svoje siať a svoje kosiť, / vládu do rúk vezmeme!“ V básni Halucinácia je explicitnejší: „Z Bohom buď, sloboda, z Bohom buď, panská vláda, / pol našej dediny židovská pliaga skráda, / množia sa jak myši v smradľavej komore, / už milión Slovákov vyhnali za more.“ Dá sa azda čudovať Jankovi Jesenskému, že nechcel čítať Beniakovu básnickú skladbu Igric (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2013) bez hnevu a zaujatosti? Že nevnímal jej spodné prúdy reflektujúce ťaživú slovenskú realitu? Pretože aj tie tam sú. Zvýraznené sú najmä v častiach Márnica, Popol a prach a Nový spev igrica, ktoré už vyvierajú z obdobia nástupu komunizmu. Dnes už vieme, že Valentínovi Beniakovi povojnový osud uštedril mnoho nespravodlivých rán. Ale vieme aj to, že v čase napísania prvej verzie básne Igric bola reakcia Janka Jesenského na ňu oprávnená. Duch igrica, duch dávneho rytierstva, kurtoáznej lyriky potulného speváka na nás preto zavanie s akýmsi blenom na dne. Možno sa niektorí čitatelia na mňa nahnevajú, že pripomínam staré hriechy, že nevnímam len báseň samu. Ale taký bol on, básnik Valentín Beniak. Hral rôznymi farbami. Jeho poézia je stále živá, je hodno ju opätovne čítať. Ale vidieť len sám text bez poznania aj menej príjemných skutočností je málo. Nemyslíte?
