Recenzia
Júlia Poláková
08.06.2015

Komando 52 - Peter Tóth

Dixit 2014

Úspešným bestsellerom Krycie meno Bežec otvoril bývalý novinár a neskôr aj šéf kontrarozviedky Slovenskej informačnej služby (SIS) Peter Tóth ako prvý na slovenskom knižnom trhu tému odsúdeniahodných praktík SIS-ky. V  Komande 52, s  podtitulom Najšpinavšie operácie SIS, túto problematiku rozvíja. Ide o (možno ani nie) prekvapivé, miestami poburujúce, ale predovšetkým autorovou zásluhou uveriteľné skutočnosti, pod autentickosť ktorých sa podpisuje nielen vlastným menom, ale aj  skúsenosťami.

Zvedavosť, nádej, hnev? Pred čítaním Komanda 52 bude mať čitateľ prirodzene isté očakávania, a  to bez ohľadu na to, či Bežca prelúskal, alebo nie. Autorovi to v  tomto prípade zjavne hrá do karát; veď čo môže byť pre človeka silnejším impulzom, ako zmienené emócie, ktoré ho zahltia už v  momente, keď si prečíta farbistú anotáciu s pojmami, ako tajní, špicľujú či mafia?

Snáď najtrpkejšie pocity sa dostavia v úsekoch knihy, kde sú opísané samotné praktiky päťdesiatdvojky – najobávanejšieho komanda SIS cielene vytvoreného za šéfovania Lexu a jeho námestníka Svěchotu hlavne so zámerom kompromitovať opozičných politikov, predstaviteľov cirkvi či iné subjekty, ktoré predstavovali pre Mečiarovu HZDS akúkoľvek formu ohrozenia jej politickej dominancie. Netreba pritom zdôrazňovať, z  akých zdrojov boli akcie komanda – úspešné aj končiace sa totálnym fiaskom – financované, a  takisto ani to, že pre nich nebolo prioritou, či sa diali striktne v rovine zákona.

Hoci Peter Tóth na niekoľkých miestach zdôrazňuje, že zámerom Komanda 52 nebolo škandalizovať alebo dehonestovať prácu SIS, pretože v jej radoch slúžili aj „dobrí zlí chlapci“, druhým dychom dodáva, že Mečiarova manipulácia verejnej mienky bola „tancom na veľmi tenkom ľade“.

Rozhodne s vyslovenými skutočnosťami nebude každý súhlasiť a  možno ich niekto označí aj za spleť výmyslov. Je však isté, že v rokoch 1995 až 1998, teda za éry Vladimíra Mečiara, Ivana Lexu a ďalších, mal zápas Slovenska o demokraciu trpkú príchuť, ktorá sa s  krajinou, dá sa povedať, ťahá dodnes.