Vyhľadávanie
Nežné a clivé
Krehké ako chryzantémy
Bratislava, Petrus 2006
(z čínskych originálov zostavil a preložil Marián Gálik,
prebásnila Viera Prokešová)
Pokiaľ ide o preklady starej čínskej poézie do slovenčiny, v porovnaní s českým literárnym prostredím je naša bilancia oveľa skromnejšia. Je však o to potešiteľnejšie, že na Slovensku sa podarilo vytvoriť dielo svojím obsahom jedinečné: výber čínskej ženskej poézie siahajúcej od 2. storočia pred Kristom až po 19. storočie, a to výsostne s ľúbostnou tematikou. Konkrétne 80 básní od vyše tridsiatich poetiek.
Krehké ako chryzantémy mali svoju premiéru na Slovensku už v roku 1992, keď vydavateľstvo Slovenský spisovateľ vydalo rovnomennú zbierku v rámci Kruhu milovníkov poézie. Bol to však prémiový, nepredajný titul, svojím dosahom ostal značne obmedzený. Vydavateľstvo Petrus tento rok vydalo knižku v novom šate, s pôsobivými čínskymi dobovými maľbami, v miniatúrnej, elegantnej väzbe, ktorá lepšie korešponduje so subtílnosťou poézie.
Poetky dávnej Číny žili v rámci feudálno-konfuciánskej spoločnosti vo veľmi nerovnoprávnom postavení voči mužom. I napriek tomu sú však mnohé motívy ich poézie nadčasové a rovnako platné i dnes. Veď utíchla azda v ženskom srdci niekedy túžba po veľkej, romantickej láske, láske až za hrob, či obava z mužovej citovej nestálosti, z nevery? Typickým pre Chryzantémy je samota,clivota, obrazy chradnúcej postavy, tvár a oči bez lesku, opadané kvety v záhrade... Z básní sa rinie poväčšine bolesť, obava a neistota. Áno, určite to súviselo s neblahým postavením žien v kultúre mužského šovinizmu. Ale len čiastočne, keďže partnerská, rozprávkovo-krásna láska a z nej prameniaca hlboká, úprimná radosť boli vzácnosťou vždy a vo všetkých kútoch zeme.
Veľmi ojedinelou v kontexte knižky je preto báseň Manželská láska, ktorá ospevuje partnerské šťastie a začína sa takto: Ja a ty. Len ty a ja sme. / Radosť sladko prúdi do srdca. / Ako oheň sa vždy zažne / naša láska – prudká, horúca... (str. 90)
Nejedného čitateľa možno prekvapí značná otvorenosť v eroticky ladených veršoch, ktoré by sme asi nespájali so starodávnou čínskou kultúrou rezervovanosti a náznakovosti: napríklad v básni Zamatové prsia autorka opisuje intímnu časť svojho tela takto: Ako vŕšky obložené rubínmi, zamat pokropený vôňou rosnou. / Po kúpeli milý vždy sa s nimi hrá, / chladné sú a sladké ako hrozno. (str.44 ). Alebo: Milý mi hladká plecia, / hrdlo a rovná vlasy strapaté, / rozopína ma spitý vôňou / a hľadá moje objatie.(str. 93)... na bielom tele svetlom veselým, / spočinie lampa tvojich dlaní, / neodíď iba na svitaní: / ,,Dnes večer za flórovým závesom, / rohožka, vankúš i ja tvoja som... (str.79) a mnohé iné.
Na druhej strane však erotika v básňach je pochopiteľná, ak vezmeme do úvahy, že mnohé čínske poetky boli kurtizány. Žili atypicky, ,,bohémsky", v špeciálnych ženských domoch, kde sa oddávali svojim záľubám a milencom, chránené od jarma bežného, praktického života matky-gazdinky.(Dobrým sprievodcom básní je zasvätený komentár doktora M. Gálika, ako aj jeho stručný náčrt života jednotlivých žien.)
Prebásnenia sa výborne zhostila Viera Prokešová, ktorej vlastná poézia sa vyznačuje črtami typickými pre poetky čínske: prevažne jemné, jazykovo úsporné záznamy pocitov a nálad, v ktorých poetka reflektuje krehké, prchavé momenty života. Aj jej poézia plynie zväčša ,,uzatvorená" do intímneho priestoru bytu-izby, prípadne záhrady. Dôležitými súčasťami jej interiéru sú zrkadlá, vázy, podušky, závesy. Vonku, v záhrade za oknom zase stromy, vietor, dážď... Aj nad jej básňami sa vznáša jemný opar MELANCHÓLIE a NOSTALGIE, ktoré tak veľmi vystihujú celkovú atmosféru Chryzantém.
O nemožnosti adekvátneho prekladu starej čínskej poézie do európskych jazykov sa napísalo už veľa. A faktom ostáva, že panujú rôzne názory na to, ako sa má básnik vyrovnať s originálom, ktorý je písaný v špecifických veršových schémach, v jazyku veľmi úspornom, vágnom a gramaticky oveľa menej určenom ako napríklad slovenčina.
Spornou ostáva najmä otázka, do akej miery stručnému čínskemu textu ponechať jeho "strohosť" a úsečnosť, resp. do akej miery ho ,,doplniť" a rozvinúť podľa vlastnej poetickej vízie. V zásade sú dve možné cesty a Viera Prokešová si vybrala práve tú, ktorá vyplynula z jej vlastného básnického naturelu. Napokon, určite nie náhodou si zvolila za motto svojej 4. básnickej zbierky (Pleť, 1998) jeden z vlastných prekladov staročínskej lyriky. Keďže ide podľa môjho názoru o jednu z najkrajších básní Chryzantém, navyše veľmi reprezentatívnu, rada by som práve ňou zakončila našu spoločnú úvahu: Noc čo noc bdiem, nemôžem spať, / pijem tmu dúšok po dúšku. / Ak neveríš, podíď bližšie, / ešte mám vlhkú podušku.
Elena Hidvéghyová
