Vyhľadávanie
Orhan Pamuk - Moje meno je Červená
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2007
Preklad Otakar Kořínek
Turecký spisovateľ Orhan Pamuk (nar. 1952) patrí k najvýznamnejším a najpopulárnejším súčasným autorom. Jeho popularitu zvyšujú okrem najprestížnejšieho literárneho ocenenia, Nobelovej ceny, mnohé ďalšie ceny, no predovšetkým samotná vysoká úroveň jeho románov. Doteraz ich vydal sedem a jeden „miestopis“ Istanbulu, pričom boli preložené do viac ako štyridsiatich jazykov. Keď už hovoríme o cenách, román Moje meno je Červená patrí k Pamukovým najúspešnejším titulom nielen medzi čitateľmi, ale aj medzi kritikmi.
Moje meno je Červená, sčasti historická detektívka s vysokými umeleckými ambíciami, sčasti mozaika skvelých úvah o umení a sčasti milostný príbeh pripomína svojimi postavami záhadné Borgesove poviedky a námetom Ecove romány. Bolo by však naivné hľadať medzi týmito autormi a Pamukom ďalšie paralely. Pamuk dokáže písať celkom originálne a nanajvýš pútavo. Jeho postavy sa podobajú Borgesovým svojou autentickosťou a živosťou, nadväzujú priamy kontakt s čitateľom. Pamukov štýl je osobitný v tom, že dej príbehu sa dozvedáme z rozprávania jednotlivých postáv, vrátane zavraždeného Elegantného Efendiho, ktorého duša ostáva zakliesnená v tele, lebo to nie je pochované. Autormi rozprávania sú aj strom, pes či dokonca farba, odtiaľ pochádza aj názov románu. Červená s hrdosťou hovorí, aké je to byť farbou: „Farba je dotykom oka, hudbou pre hluchých, slovom z tmy...Aké je nádherné pokryť svojím víťazným ja povrch, ktorý ma čaká! Som všade. Mnou sa začína život a ku mne sa navracia.“ Touto fenomenologickou variáciou pluralitných svetov z rôznych perspektív získava čitateľ ideu románu, v tomto prípade ideu udalostí, ako ich prežívajú jednotliví hrdinovia.
Pamuk zasadil dej príbehu do Istanbulu na konci 16. storočia, keď otomanský sultán Murad III. nariadil Enište Efendimu, aby zhromaždil najvýznamnejších umelcov, ktorí by zhotovili a vyzdobili Knihu slávností, velebiacu panovníka a jeho vládu. Umelci dostali za úlohu vyzdobiť knihu ilumináciami podľa európskeho štýlu. A tak sa do Istanbulu zhŕkli iluminátori nielen z Osmanskej ríše, ale aj z Herátu (dnešný Afganistan), kde vládol perzský šach Tahmásp, najväčší mecén umenia, no keď „prestal piť kávu, bolo prirodzené, že mu prestal pracovať mozog“ . Miniaturisti sú však veriaci moslimi, ktorým Korán zakazuje zobrazovať figuratívne umenie. Ich strach z Alláhovej odplaty priživuje záhadne zmiznutie jedného z nich, Elegantného Efendiho. Ostatní miniaturisti sú znepokojení a sultán očakáva skorú odpoveď, čo sa vlastne stalo. Zdá sa, že kľúčom k rozriešeniu celej záhady sú samotné iluminácie.
Pamuk svojím románom Moje meno je Červená presvedčivo dokázal, že literárne ocenenia nie sú v jeho prípade záležitosťou stádovitej reakcie podlízavých kritikov, ale úplne zaslúženou odmenou za čitateľský zážitok, ktorý ponúka.
Na záver s potešením vyzdvihujem mimoriadne vydarený preklad Otakara Kořínka z angličtiny, ktorý bravúrne zvládol Pamukov košatý literárny jazyk. Jediné pochybnosti som mal len pri klasifikácii vojenskej terminológie – „front“, „divízia“ a podobne sa mi zdajú byť vzhľadom na historický kontext z konca 16. storočia príliš modernými výrazmi.
Richard Cedzo
