More, ostrov, miznutie

V prvom cykle sa obaja autori hrajú s konceptom raja (strateného a nájdeného), v ktorom objavujú motív ostrova, mora a miznutia. Mohli by sme ho jednoznačne označiť za básne ľúbostné, o čom svedčia aj jednotlivé výtvarné ilustrácie. Zbierka, podobne ako samotný ostrov, má byť akýmsi prístavom, v ktorom nájdeme básne, spomienky, reminiscencie, maľby a fresky.

Jednotlivé básne sú situované do rôznych prímorských oblastí – Jadranské more, Kanárske ostrovy a Isola Sacra. More je akoby zjednocujúcim prvkom lásky lyrickej hrdinky k mužovi. Je nosným motívom, ale aj rozdeľujúcim prvkom. More spája, vynárajú sa z neho spomienky a zároveň v ňom miznú a strácajú sa. Isola Sacra sa začína citátom Ezru Pounda, vzývaním boha vôd, zvolaním k nemu, aby prišiel a očistil nás. Nasledujúca báseň vykresľuje more ako pohlcujúcu silu. To vystupuje len po členky a kolená, ale napriek tomu pohlcuje všetko a, najdôležitejšie, absorbuje schopnosť lyrickej hrdinky milovať. More sa v básnickej zbierke objavuje v rôznych obrazoch a konotáciách. Je pokojné, pripomína jazero, jeho vody sú akousi membránou k iným svetom. Je priestorom, v ktorom sa lyrická hrdinka stráca a mizne. Objavujú sa aj obrazy vĺn, ktoré zaplavujú a zdanlivo ničia alebo aj prilievajú ďalšie obrazy a spomienky.

Holy land, holy isle

V centrálnej básni cyklu s rovnomenným názvom Isola Sacra nájdeme opisné prvky ostrova („neisté hlbiny mora“, „temné azúry“, „more obrastené hviezdami“, „púšte do vnútrozemia“, „pasienky pre gazely“). Lyrická hrdinka sa vyznáva, že k životu potrebuje rozpomienky, sny, modlitby, iné živé ľudské bytosti. Jednoducho. nemôže žiť sama, hoci by to znamenalo aj „žiť vo vyššej rovine spravodlivosti“. Chýba jej láska muža a uvedomuje si, že je od nej závislá. More sa v tomto momente premieňa na obraz hrozivého oceánu, temného a bez hraníc. Má moc ničiť, ak sa mu človek vydá napospas, podobne ako láska k inej bytosti.

Najvýraznejšie ľúbostná je báseň Peregrinatio Perpetua. Je básňou zjednotenia a zjednocovania, hľadania svojej vlastnej cesty a miesta na tomto svete. „Zmysel je tam, kde miluješ: odpustenie: studňa v hĺbke neba“. V básni sa objavujú typické Haugovej obrazy srna a Polárka. Lásku vníma predovšetkým ako zodpovednosť, naplnenie života a bytia. Je zmyslom existencie. Báseň vo fragmentoch pokračuje na druhej strane, kde sa opäť objavuje motív mora. Teraz však predstavuje priestor samoty: „každý kto uteká musí prekročiť more... pokrstiť sa samotou“. Toto more pohlcuje, voda prijme všetky pachové stopy, všetko a z človeka neostane nič. Voda sa objavuje v rôznych ďalších podobách, ako jazero, ako vodopád, za ktorý sa dá vstúpiť na pomyselnú druhú stranu sveta. Báseň vrcholí obrazom malého dievčatka v košíku, ktoré biblicky pripláva odnikadiaľ, akoby z ničoho. Viac sa však nedozvedáme, báseň je plná významových elíps a jej význam ostáva len v rovine impresie.

Prázdnota?

Básne tohto básnického cyklu sú neucelené a cielene fragmentárne. Veľmi funkčne ich však dopĺňajú ilustrácie Jána Kudličku a vytvárajú tak zvláštny harmonický celok. V Kudličkových ilustráciách sa z modrej farby vynárajú eliptické tvary pripomínajúce tváre, no to, čo má tváre pripomínať, sú len náznaky ich čŕt: obočie, ústa, ale často bez mimických prvkov. Ide len o akési elipsy, kamene, ktoré more s prílivom prinesie na pobrežie. Podobne je to aj s Haugovej básňami. Nečítame súvislý verš, čítame len malé zlomky; autorka pracuje s básnickým obrazom elipsy/výpustky podobne ako jej spoluautor. Čitateľ musí ostať aktívny, hľadať, domýšľať alebo môže ostať úplne pasívny, ľahnúť si na morskú hladinu, nechať sa hladiť tým, čo more na svojich vlnách prinesie, a nechať vyplávať na povrch svoje vlastné spomienky, sny, obrazy.

Isola Sacra sa dá vnímať ako hra s formou a obsahom, tvorivé hľadanie, ako veľmi je možné roztvoriť nožnice, oddeliť formu od významu tak, aby ostal ešte zachovaný celok a koncepcia sa nerozpadla. Haugová s Kudličkom sa pohybujú na hrane týchto roztvorených nožníc. Zbierka môže pôsobiť až extrémne úlomkovito a čitateľa odniesť do vôd nepochopenia alebo pocitu umenia pre umenie. Obaja autori pracujú s impresionistickými prvkami. Momentálny pocit povyšujú nad významové pochopenie, obrazy aj básne sú plné prázdnych miest, ktorých vyplnenie ostáva na čitateľovi. Otázkou ostáva, koľko takých aktívnych čitateľov je možné ešte stále nájsť v dobe, ktorá ponúka instantnú zábavu, obrazy predložené na striebornej tácke, pripravenej na okamžitý konzum Isola Sacra ostane výzvou pre autorov, ale hlavne akýmsi výkričníkom, zdvihnutým prstom pre dnešnú dobu.