Vyhľadávanie
Na ceste k posthumanizmu
Jozef Kelemen: Myslenie a stroj, Bratislava, Kalligram 2010
Náš najvýznamnejší odborník na umelú inteligenciu sa vo svojej novej knihe púšťa s intelektuálnou odvahou, ale aj vedeckou pokorou do provokatívnych úvah, ktoré ešte stále nie sú dostatočne kultúrne spracované na to, aby ich značná časť laickej verejnosti neprijímala nanajvýš skepticky.
Kelemen sa vo svojich víziách môže oprieť o proroka posthumanizmu, českého filozofa Egona Bondyho, ktorý mu svojou extravaganciou značne uľahčil predostieranie otázok o spojení človeka a stroja ako jediného možného evolučného riešenia. Pritom sám priznáva, že nepoznáme dostatočne presný obsah ani pojmu myseľ, ani pojmu stroj. Kelemen hľadá v univerze niečo fundamentálne nové, snaží sa nájsť pravdu o vzťahu ľudí a strojov, a nie iba najúčinnejšiu obranu prevládajúceho obdobia vypätého antropocentrizmu. Integruje človeka do jeho diela a zbavuje ho tak predstavy vlastnej výnimočnosti. Sám dlhodobo predpovedá, že ľudia a stroje sa budú postupne, pomaly, ale bezpochyby veľmi dôverne zbližovať, čo je téza, ktorá dodnes nie je uspokojujúco premyslená ani filozoficky, ani psychologicky, ani kulturologicky. Kelemen nás zbavuje dogmy, že robot je len rozsiahla sieť pojmov v uzloch, ktorého reakcia sa dá vypočítať. Opakovane otvára otázku hranice človeka a robota, ale uspokojivú spojnicu nenachádza. Jeho otvorenosť vývoju v tejto oblasti je bezpochyby správna, jeho optimizmus je však príliš prvoplánový. Ako tvrdil už Martin Heidegger, technika prekonala všetky vzdialenosti, ale nesprostredkovala žiadnu blízkosť. Kelemen obavy odmieta a trvá na tom, že technika nás neoddeľuje, odporúča len konať a tvoriť. Obávam sa však, že takéto zjednodušenie bez hlbších etických otázok novú kultúru nevytvorí.
Kniha Jozefa Kelemena nás núti prehodnocovať našu predstavu o sebe a svete okolo nás. Núti nás však aj k ostražitosti pred priveľkou dôverou v techniku – ako nám to napokon nedávno pripomenuli aj výročia v Hirošime a Nagasaki.
Eduard Chmelár
