Vyhľadávanie
Mila Haugová je zárukou kvalitných, poeticky rozpoznateľných, vizuálne pútavých básnických (geno)textov, ktoré sa už dlhšie špirálovito ovíjajú okolo niekoľkých kľúčových námetov. Povedané platí aj o najnovšej knihe: opäť vstupujeme do jej intra- a intertextovo komunikujúceho sveta (tu a teraz, a predsa časopriestorovo všade), v ktorom majú predné zastúpenie láska, rôzne (najmä staršie) formy umenia, medziľudské (aj iné) vzťahy a záhrada, resp. fauna a flóra, a to i v panteistickom a symbolickom zmysle (motívy srny či líšky). Symbióza subjektky a prírody – „rastlinožen[y]“ (s. 111), „zveroženy“ (s. 68) – je autorkinou dávnou témou; na rozdiel od napr. Kucbelovej predposlednej zbierky sa k jej domu nepribližuje v hrozivej, no vítanej podobe, do popredia sa však aj tu čoraz väčšmi vysúva environmentálne (i spoločensko-politicky, napr. smerom k vojne; s dôrazom na uvzatú vieru v dobro: s. 95) angažovaný rozmer: „zvieratá sú dokončené, ako problém zostáva človek“ (s. 23). Povedané súvisí so stupňujúcim sa presúvaním pozornosti na hrdinkine vnučky, ukončujúce dekády trvajúci dôraz na rodovú genealógiu a stelesňujúce najsilnejší zdroj súčasnej lásky. Podieľajú sa na harmonizačnom začlenení individuálnej existenciálnej úzkosti do širšieho, transcendentálneho (vesmírneho, mytologicko-náboženského, ktorý je čoraz väčšmi dotovaný modlitbami) rámca. Odjakživa dôležitý muž sa vyskytuje čoraz menej, v prevažne deficitnej (s. 156) či absentujúcej (pre Haugovú netypicky dichotomickej, vzdialenosť podčiarkujúcej: s. 129, 134) podobe, v rámci spomienok, snov, ako bývalý, okrajovo stále erotický partner, čo (pre spoločenskú nezrelosť) naberá s každým dielom ráznejší detabuizujúci rozmer.
Kniha je vnorená do nielen celanovsky slabične bolestných, ale aj efemérnejších, ondrejkovsky zimných (zraňujúcich i rôznorodú bolesť umŕtvujúcich) tónov a motívov, ktoré korešpondujú (aj v rámci literatúry, vzdávajúc sa nároku na jedinečnosť: s. 48) s čoraz rozpriestranenejším, miznúcim pohybom subjektky (okrajovo aj spoločenských hodnôt, ktoré vyznáva), nachádzajúcej sa vo finálnej životnej fáze. Autorka dlhodobo artikuluje nevyhnutnosť smrti, (spolu s naznačeným civilizačným smerovaním) prinášajúcu až neskoro bowieovsky (s. 41) ťaživú, čoraz sporadickejšími euforickými momentmi („kde je radosť“, s. 51) prebleskovanú atmosféru. Na definitívny odchod naďalej nie je pripravená inak než v rovine filozofických úvah, čo občas ústi do dojemne naivných pasáží: „mávala som pocit že som nesmrteľná. / kde je teraz?“ (s. 49).
Zbierke by prospela precíznejšia (auto)redakcia, ktorá by odstránila chyby (v preklepoch, skloňovaní, diakritike či interpunkcii – v citáciách, nie v rovine autorského zámeru) a editorsky pozdvihla niektoré – v dôsledku opakovania, resp. spätne nekorigovaného názorového automatizmu – slabšie pasáže. Pretože, hoci je (variovaná aj totožná, citátová) refrénovitosť jedným z Haugovej poznávacích, vo väčšine prípadov poeticky funkčných a významovo obohacujúcich znamení, na takej veľkej ploche sa podieľa na prehlbovaní (nereflektovanej) banálnosti výpovede. Poetkin hlas je síce už dlhšie orientovaný skôr na prežívanie než písanie, ktoré sú u nej prepojené (ani teraz neprichádzame o subtílne, ustálené zakúšanie možností jazyka, trebárs cez narušené očakávania súvisiace s interpunkciou či autoreferenčné pasáže), a teda denníkovo, dokumentárne zaznamenáva (v rámci dlhého života, pri šťastí napojeného na iné osudy, vrátane tých pred nami a po nás) v konečnom dôsledku zákonite triviálne okamihy či „pravdy“. Tentoraz ich však predsa len nie vždy dostatočne ostro presvieti tvarová suverenita a okolitý (ambivalentný) kontext natoľko, aby vymazali to, čo by bolo v tvorbe iných (tam i z dôvodu rovnocenne anemického zvyšku) hodnotené negatívne ako polopatickosť (s. 46), redundancia (s. 64) či prílišným vrstvením nielen autenticky, nešpekulatívne tlmočená, resp. zámerne neoprášená a skôr subjektívne dôležitá (recepčne neobťažujúca) skúsenosť, ale aj (ozvláštnením) nepozdvihnutá obligátnosť, klišéovitá kvázi múdrosť (s. 60, 133).
Napriek slabším bodom, ktoré pre rešpekt k tvorkyni takéhoto formátu nemohli zostať zamlčané, sa aj na základe práve prečítaného rád vraciam k tomu, že Haugová síce píše „jednu“ knihu, čo vlastne oceňujem (vernosť „sebe“, väčšmi organické, na život napojené než svojvoľné, okolitým vývinom motivované, a pritom ho kedysi rázne posúvajúce experimentovanie), no podstatnejšie je to, akú knihu – esteticky podmanivú, myšlienkovo komplexnú a umelecky nadpriemernú. Verím, že s ďalšou sa stretneme čoskoro, tešiac sa o to väčšmi, že s pribúdajúcimi stranami sa kopili jej typicky semioticky husté a pevnou autorskou rukou držané uzly (na úkor tých rozvoľnenejších).
Mila Haugová: Dokonalé zviera(nie)
Bratislava: Ars Poetica, 2023
