Súčasným spisovateľom sa ľahšie a lepšie píše o šťastných, pekných a múdrych ľuďoch, ktorí riešia bežné životné problémy. Je to totiž neporovnateľne jednoduchšie, ako načrieť do hĺbky osobnosti človeka a vytvoriť postavu, ktorá zažíva všetko to, čomu sa čitatelia, ale aj ľudia vo všeobecnosti, vyhýbajú. Strach. Smútok. Krivda. Bolesť. Opovrhnutie. Samota.
Gail Honeymanová sa však na takúto úlohu podujala a úspešne ju aj zvládla. Hlavná postava jej nového románu V podstate som celkom v poriadku Eleanor Olifantová sa totiž vymyká zo zaužívaných kritérií normálnosti spoločnosti, v ktorej žije. Nemá rodinu ani priateľov, kolegovia v práci ňou opovrhujú, je zvyknutá na samotu a jednotvárnosť svojho života. Má jazvy. Na tvári viditeľné, na srdci tie skryté.
Hoci je to postava netypická, čitateľ sa s ňou ihneď stotožní. Prežíva s ňou radosť, smútok, ale ju aj poľutuje. Kniha sa ľahko číta, preto sa dejom prechádza pomerne rýchlo. Príbeh sa začína odvíjať v období, keď sa Eleanor radikálne mení život. Zmení vizáž, dosiahne postup v práci, nájde si nových priateľov a zaľúbi sa. Alebo si aspoň myslí, že sa zaľúbila. Pre túžbu po slávnom hudobníkovi prehliada svojho kolegu Raymonda, ktorý postupom času začína v jej živote hrať čoraz dôležitejšiu úlohu. Možno sa nám tým autorka snaží naznačiť skutočnú úlohu pravej lásky, ktorou nie je vášeň a chvíľkové pobláznenie, ale stabilita, istota a dôvera. Tak či tak, oba vzťahy prinášajú významné posuny v živote Eleanor. Rýchly sled udalostí autorka prerušuje občasnými narážkami na minulosť hlavnej hrdinky, ktoré nás môžu pripraviť na to, že koniec románu môže priniesť prekvapivé odhalenia. Presne tak sa aj stalo. Hoci som od prvých strán tušila o ťažkom detstve hlavnej hrdinky a tragickom požiari, pri ktorom bola znetvorená jazvami, autorka ma aj tak dokázala prekvapiť. Všetko sa odhalí po pokuse o samovraždu, kedy sa Eleanor postaví tvárou v tvár minulosti. Pravidelné telefonáty Eleanor a jej matky boli totiž len hrou protagonistkinej fantázie a prejavom jej duševnej choroby. Zrazu zisťuje, že má okolo seba množstvo ľudí, ktorí sú jej ochotní pomôcť, a že samota nie je stav dlhodobý a neprekonateľný.
Vždy, keď dočítam knihu, premýšľam nad ňou. Nad tým, čo nové mi dala. Kniha Gail Honeymanovej mi dala veľa. Veľa otázok. Čo je to normálnosť? Ako sa posudzuje, aké sú jej kritéria a kto pri jej posudzovaní rozhoduje? Čo je normálne pre Eleanor Olifantovú, nemusí byť normálne pre jej kolegov a priateľov. Čo je normálne pre mňa, nemusí byť normálne pre teba. Čo je normálne, nemusí byť dobré.
Kniha Gail Honeymanovej je dobrá. Veľmi dobrá. Hovorí síce o strachu, smútku, krivde, bolesti, opovrhnutí a samote, hovorí však o obyčajnom živote. Hovorí o tisíckach ľudí, ktorí sú skutočnými Eleanor Olifantovými. O ľuďoch ktorí sa nevzdali a napriek nepriazni osudu sú plní optimizmu a vnútornej sily. A jedna časť tejto postavy je aj v každom z nás.
Táto kniha sa mi páči, rozhodne ju zaradím k svojím obľúbeným a rozhodne si ju ešte raz prečítam. Ak hľadáte knihu, v ktorej má postava hĺbku, prečítajte si túto aj vy.
Jana Nemčeková
