Vyhľadávanie
Krásne dobrodružstvo
Sergej Jesenin: Neodovzdaná lýra
Bratislava, Columbus 2005
Sergej Jesenin: Chuligán
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
Preložil Ľubomír Feldek
Jeseninove verše môžeme čítať na viacero spôsobov: samozrejme, ako vynikajúcu poéziu, ako hold rodnej krajine, krotkosti jej dediny i zvodom jej mesta a predovšetkým ako jeho citlivý i clivý intímny denník, do ktorého si zaznamenával svoje nočné mory i denné radosti, opojenia i zrady.
Jesenina na Slovensku brali do rúk prekladatelia, ktorí mali buď blízko k spevnému, zľahka plávajúcemu veršu (Jesenský, 1936, Feldek, 2005), alebo typ s hlbokou a symbolisticky zarámovanou obraznosťou ako Ján Šimonovič, 1979. (V roku 1995 ešte vyšiel útly preklad Jesenina z pera Milana Rúfusa, obsahoval poému Anna Sneginová a básne z Perzských motívov.) Všetky tieto preklady majú vo vývoji slovenského básnického prekladu, ako aj – a to najmä – v približovaní poézie Sergeja Jesenina svoje miesto, hoci práve posledný z nich, Feldekov preklad v knihe Neodovzdaná lýra, pretlmočil tohto ruského básnika aj na najväčšej ploche (cca 2000 veršov), aj prierezovo celým dielom, takže sú v ňom zastúpené všetky etapy Jeseninovej poézie. Feldek, sám predovšetkým mestský básnik, s obdivuhodnou bravúrou vykreslil všetky farby a svetlá typickej ruskej dediny, do ktorej sa básnik s istým nadhľadom a často so sebaironickým postojom vracal. Tmavá dedina s prísnym pohľadom ikon ho neprestala sprevádzať a vždy znova akoby sa pristihoval pri synovskej oddanosti a nehe, ktorú v ňom vzbudzuje („Kašlal som ja na tie ikony, / fičúr, čo mal radšej hurhaj besný - / a zrazu sa zmôžem na tóny najnežnejších, najkrotkejších piesní“; Prostá si ty, prostá rovnako, s. 54).
Jeseninov básnický pohľad sa nikdy nevzdal radosti z čistej reality, ktorá ho obklopovala v detstve a akoby navždy naplnila nostalgickými túžbami; zapisuje ich horúčkovito i vášnivo, sklamane i utýrane, vracia sa k nim, oživuje ich i sprítomňuje, vyzýva iných i seba („Uži si, môj život, ešte činov!“; Ach, vy sane! Ach, vy kone, kone!, s. 92). Jeho mestské verše sú na druhej strane plné akoby večného vytriezvievania, dávnej porážky, pesimizmu, túžby nebyť, keď skladá akúsi bilanciu svojho prehýreného, strateného života („Vyhasli už dávno moje oči / pri flirtoch a kartách, pri víne“; Ó, úbohý autor! Nevedno, či, s. 99). Jeho pocit sklamania a zhnusenia vrcholí v poéme Čierny človek, kde i sneh je čistý, „akoby ho bielil satan“, všetko je preniknuté nihilizmom a osudnou predtuchou.
Obe jeseninovské knihy, no najmä veľký výber Neodovzdaná lýra, sú opäť Feldekovým majstrovským prekladateľským dielom, poézia ruského básnika v nich nerušene plynie, spieva i skučí, hrá sa i láme, ako to určil autor. (Malý výber Chuligán umožňuje aj porovnať preklad s originálom a dokazuje, že Feldek si nikde svoju úlohu nezjednodušoval, nezľahčoval a Jesenina prebásňoval nielen s pomocou materiálov rusistu Milana Tokára, ale najmä s obrovským nasadením a chuťou.) Kniha Neodovzdaná lýra obsahuje aj poznámky k jednotlivým básňam a doslov; konzervatívneho čitateľa akiste trochu ruší, že básne sú zaradené za sebou, akoby sa im nedostávalo dosť vzduchu, no pri čítaní tento dojem zmizne. Feldekov preklad duchovne rozširuje svoje územie, a tak sa v čitateľovi rozoznie, že si vytvorí dosť a dosť priestoru na prijímanie, odozvu, rezonanciu.
Viera Prokešová
