Otázka v skutočnosti znie, kto si ty?

Dej sa začína tým, ako Hüseyin prichádza pracovať do Nemecka, aby uživil svoju rodinu, ale hlavne, aby si našetril na vlastný byt v Istanbule. Pracuje ako hutník kovov a sníva o lepšom živote natoľko, že zatvára oči pred ponížením, ktorého sa mu často dostáva. „Za posledných dvadsaťosem rokov života si zarobil toľko peňazí, že v Turecku by sa ti o nich ani len neprisnilo,“ (s. 14) prihovára sa mu anonymný rozprávač prvej kapitoly. „Zaslúžiš si ich, lebo si sa neodťahoval ani od roboty, o ktorú nestál žiadny Nemec.“ (s. 14)  Keď sa mu to po desaťročiach práce konečne podarí, vráti sa do Turecka a svoju budúcnosť vidí ako pokojnú a radostnú. Čoskoro dostane prvý dôchodok, ktorý bude môcť minúť na zariadenie vysnívaného bytu vo štvrti, ktorá možno nemá najlepšiu povesť, no je cenovo dostupná. Hüseyin uspeje. O týždeň sa k nemu má pridať aj jeho rodina – manželka Emine a štyri dospelé deti. No hneď v prvý deň, prakticky už na prvých dvadsiatich stranách príbehu, zomiera v novom byte na infarkt. Hüseyinova smrť však otvára dvere do života každého člena rodiny. Smrťou otca sa pre čitateľa začína spoznávanie osudov jeho blízkych, ich vzájomných vzťahov a skrytých bolestí.

Kniha je rozdelená do šiestich kapitol. Každá postava rozpráva príbeh z vlastnej perspektívy. Každý si hľadal svoje miesto v Nemecku, no pre turecko-kurdské korene to nebolo vôbec jednoduché. Deti dostali vzdelanie, no ich osud sa tým nijako zázračne nezmenil. Najstaršia Sevda nedokáže matke odpustiť premárnené príležitosti. Hakan nič nerobí správne. Peri sa zrieka svojich koreňov a uteká do Frankfurtu, kde sa z nej stáva nihilistka fascinovaná Nietszem. Čoraz viac ju trápia otázky jej identity, na ktoré jej rodičia nevedia alebo nechcú odpovedať. A najmladší, len pätnásťročný Ümit, nemôže milovať iného muža a len náhodou zistí, že sú Kurdi. Ani ich matka, Emine, to nemá jednoduché. Snaží sa udržať rodinu pohromade, ale aj ona v sebe nosí tajomstvá a nezahojené rany, ktoré po desaťročiach vyplávajú na povrch.

Pri námete kurdsko-tureckej migrácie v Nemecku sa dá ľahko predpovedať, akým smerom sa bude príbeh uberať. Dej knihy napriek tomu dokáže čitateľovi ponúknuť aj rozsiahlejší tematický obzor. Aydemir má výborný zmysel pre detail, vďaka čomu jej rozprávanie vybočuje z vopred nalinajkovaného smeru. Autorka približuje čitateľovi životy ústredných postáv prostredníctvom odlišných štýlov a spôsobov rozprávania, ktoré zrkadlia ich osobitosti. V úvodnej a záverečnej kapitole vytvorila úderný monológ s rozprávaním v druhej osobe. Využila na to postavu anonymného rozprávača, ktorá sa v závere takto prihovára matke: „Pýtaš sa kto som? Na tom nezáleží. Otázka v skutočnosti znie, kto si ty? Pretože ja som len časť teba, Emine. Som priepasť medzi tvojím myslením a konaním. Som rozpor medzi predstavou, ktorú máš o sebe, a tvárou, ktorú ukazuješ navonok. Som medzera medzi tým, čo považuješ za správne, jemná trhlina v tvojej morálke, rozkol medzi tvojím bytím a tvojimi záväzkami. Som iba hlas v tvojej hlave, Emine. Bez teba neznamenám nič. Teda povedz mi, kto si?“ (s. 332) Koho však táto postava stelesňuje? Osud, smrť či jedného z džinov, ktorých sa ľudia vyrastajúci v moslimských domácnostiach tak boja? „A možno to, že sa bojíme džinov, nevyhnutne neznamená, že chápeme, čo je džin. Nie je to tak ako so smrťou? Všetko nejasné, neisté a temné ľudí desí, lebo to nie je hmatateľné, lebo to treba napĺňať vlastnými predstavami a nič nie je také nemilosrdné ako vlastná predstava.“ (s. 168)

Mohlo by sa zdať, že román Džinovia je viacvrstvovou rodinnou antiságou, keďže po Hüseyinovej smrti sa všetko začne rúcať. Je však otázne, či jeho rodina nebola v troskách už dávno predtým a otcova smrť jej len umožnila dosiahnuť katarziu.
Pozitívom knihy je určite to, že vypĺňa prázdne miesta v zdanlivo jednotnom obraze o prisťahovalcoch. Posolstvo je však univerzálne: všetci vysťahovalci, bez ohľadu na ich pôvod, sa nikde necítia ako doma. Emigrácia ich odsudzuje k strachu a osamelosti, ktorú nemožno umlčať. Vždy sa však nájdu lúče slnka, ktoré sú sotva viditeľné, ale udržujú ich nažive.

Hoci je kniha miestami veľmi emotívna a pôsobí chladnou až nevítanou atmosférou, neupadá do melanchólie ani gýča. Autorka sa v nej ukázala ako skvelá dramaturgička, ktorá vytvorila komplexnú mozaiku previazaných vzťahov a problematických postáv a pre svojich čitateľov má pripravených množstvo prekvapení. Aj keď jej treba vytknúť istú plochosť vedľajších postáv, nemožno jej uprieť efektivitu príbehu. Džinovia je román, ktorý sa oplatí vziať so sebou na dlhé cesty.