Vyhľadávanie
Bola raz jedna krajina, kde sa voda sypala a piesok sa lial, v ktorej každú nedeľu v televízii zaznela chvíľka poézie. Nedeľná chvíľka poézie. Tak sa mi vidí, že zaznela niekedy aj inde a inokedy. No v krajine, kde sa voda neleje a piesok sa nesype, sa poézia vytratila nielen z televízie, ale takmer z celého života. Kde-tu sa v modernej dobe objaví moderná poézia: bez rýmu, bez rytmu, bez krásnych slov, roztrhaná na kusy, plná tvrdých a neláskavých výrazov, zdanlivo bez obsahu, aj keď nejaký význam musí mať každé slovo…
Knižka Antona Pižurného Pandorina skrinka (OZ Paradajz 2013) má 64 básní na 64 stranách – rozdelená je na polovice (a dodatok Post scriptum). V prvej, krutejšej polovici (Biela vdova) sa spomína s láskou na lásku, ktorá sa skončila, druhá polovica ju znova začína po márnych bitkách a sľubuje nezabudnúť – veď nádej stvorila lásku…
„Trinástu komnatu otvor len raz. / Trinásty anjel je v každom z nás. / Poďakuj cestou vpred ostrovu zmien. / Nehraj už falošne. Pevný bod zmeň.“ Ó, aká to starodávna idea, nemoderná forma, rýmy a rytmy a poriadok a systém, aj takto môže niekto zamietnuť zrozumiteľné kompozície a pekné slová. A všetko to, čo sa v dnešnej vraj uponáhľanej dobe bez lásky, bez dobrých a krásnych slov, bez minulosti a teda aj bez budúcnosti nenosí. Text v útlej knižočke však ukazuje celkom inú cestu, myšlienka dodáva význam a dôležitosť kompozícii, viazaný verš zdôrazňuje, že poézia nie je táranie, že báseň nie je referát o skazenej duši: „ Ak chceš ísť vysoko, tak spoznaj hĺbku. / Dno sa raz obráti a príde dážď. / Čím ďalej, tým bližšie. Tak teraz trp tu. / Slano a boľavo rany si stráž.“
Básne sú úprimné, celistvé. Ešte ich autor mohol trochu formálne zjednodušiť, najmä v druhej časti (21 gramov), také pekné verše by mali zostať jasné, čisté. Sympatické je pohrávanie sa so slovíčkami: „Keď si láskou zmámená, to znamená, že zámena je nemilosrdná, si zranená…“, popritom aj ľahký a nežný humor či zažitá irónia osudu: „Už navždy navždy. Už nikdy nikdy. / A keď raz bude naša láska dojedená, dopitá a dožitá, / vyberiem ja všetky flinty zahodené do žita. / Máme more času, do skonania sveta. / Ja mám právo dvoch hlasov a ty právo veta.“ To všetko dokazuje, že Pižurný vie, v čom je poézia poézie. Áno, na dne Pandorinej skrinky je nádej.
