Vyhľadávanie
Pomsta grafológom
Virginia Woolfová
Pani Dallowayová
Bratislava, Ikar edícia Odeon 2004
Preklad Michal Breznický
Tretie vydanie románu Adeline Virginie Woolfovej Pani Dallowayová v slovenčine možno ako oneskorené pripomenutie okrúhleho výročia jej narodenia (25. 1. 1882) ešte stále nespláca dlh voči tejto autorke. Na Slovensku, dosť neskoro prvý i druhýkrát, vyšiel samostatne jej román Pani Dallowayová (predtým Smena ) a súborne Pani Dallowayová, K majáku, Vlny (Tatran 1983). Až nedávno k nim pribudli eseje Tri guiney (Aspekt 2001). Hádam by bolo načase vydať aspoň výber z jej denníkov, ktoré tvoria dvadsaťšesť zošitkov. Mohli by sme tak lepšie pochopiť jej život i smrť, myslenie, princíp tvorby, pocitový svet. Ten je v jej tvorbe najvlastnejší – lebo je najvlastnejší ženám. Ním sa vedome odlíšila od tzv. mužskej literatúry, kde prevláda dej, akcia, dobrodružstvo. Priblížila nám tak nielen svet ženy, ale človeka vôbec ako pod zväčšovacím sklom. Preto sa jej tvorba zaraďuje do „literatúry prúdu vedomia“, spolu s Proustom a Joyceom, (ktorého síce nemala rada a považovala ho za drsného, no ovplyvnil ju v čase, ktorý bol priaznivý, ba až nevyhnutný pre zmenu poetiky viacerých spisovateľov – Darwinova teória, Freudov objav dôležitosti snov atď.)
Kritik a teoretik David Daiches dokonca „pocitový svet ženy“ – pani Dallowayovej mužsky geometricky vtesnal do grafov. Zakresľovať romány, nielen Virginie Woolfovej, do grafov by malo byť zakázané (ak už nie trestné). Práve ony majú veľmi voľnú formu, vyplývajúcu z fantázie i nekonečnej senzitívnosti autorky. Nie darmo sa o nich hovorí ako o poézii v próze.
Clarissa Dallowayová s Petrom Walshom si rozumejú bez slov, akosi popri banálnych vetách, city akoby sa prenášali neurónmi v ich vlastnej atmosfére... Autorka i jej protagonisti sú ako z iného sveta, akoby cítili zvuk, počuli ticho, videli teplo, hmatali svetlo... No vonkoncom to nepôsobí ako sci-fi, precitlivenosť autorky nevzbudzuje nedôveru – iba možno občas komplexy z nášho čoraz zošliapanejšieho prahu citlivosti (alebo sa radujeme, že práve preto prežijeme?!).Vnímavosť postáv k sebe i iným je ako zrkadlo s bočnými krídlami – obraz každej z nich je plastický a mnohofarebný. A necháva nedopovedanými vetami priestor i čitateľom....
Clarissa Dallowayová, trochu snobka a trochu povrchná, ale dobrosrdečná, citlivá a starostlivá žena a matka, usporiada plánovaný večierok, ktorý celkom nečakane poctí aj sám ministerský predseda! (Veď s Richardom Dallowayom sa ráta v akomsi výbore...) A – tu je ten osudový oblúk – na večierok príde aj vážený doktor sir William Bradshaw, psychiater, ktorý liečil „poruchu proporcie“ vojaka Septima Smitha. Kolega, ktorého mu odporučil, s ním zaobchádzal tak necitlivo, až Smith pred ním skočil z okna. Zabil sa. Unikol mu. A preto sir William mešká, ospravedlňuje sa... A teraz o tom rozpráva – hrôza, pomyslí si pani Dallowayová – smrť na mojom večierku!... Náhodou sem zavíta aj Sally, Clarissina priateľka z mladosti, kedysi taká bohémska a odvážna, fajčila cigary a raz vybehla z kúpeľne nahá! Teraz je z nej barónka, má päť synov. Ale nestratila svoj esprit. S Petrom predstavujú nekonvenčnú časť anglickej „lepšej spoločnosti,“ ktorá voči nim cíti falošný súcit. Vracajú jej to štipľavými sprisahaneckými poznámkami. Napokon, ani Clarissa sa až tak veľmi nezmenila, o Hughovom postavení hovorí : „Dohliada na čosi na kráľovskom dvore.“
A záver románu? Clarissa, „dokonalá hostiteľka“, ako ju ironicky charakterizoval Peter, ho stále prosí o strpenie, lebo sa musí venovať dôležitejším hosťom...
V jeden jediný deň Clarissy Dalowayovej sa nič podstatné nestalo. V jeden deň Septima Smitha sa skončil jeho život. Nemal už cenu, lebo vo vojne stratil citlivosť. To je, podľa mňa, hlavná paralela tohto nepríbehového románu. Preto prichádza opäť vo vhodný čas.
P. S. Len škoda, že k niektorým kazom prvého vydania (bohemizmy nebojácnosť, ošklivosť, prýšti, doposiaľ... a preklepy) pribudli ,,počítačové rozdelenia slov“ uprostred riadku...
Adela Demeková
