Poľská reportérka Angelika Kuźniak (1974) v kni-
he Papuša (preklad Patrik Oriešek) zmapovala
život prvej rómskej poetky. Hlavnou hrdinkou
je Bronisława Wajs – vďaka svojej kráse prezý-
vaná Papuša (po rómsky bábika). Ide o epický
reportážny portrét s presahom do sociálnej
reportáže. Popri hlavnej dejovej línii sa totiž
mnoho dozvieme aj o spolužití Poliakov a Rómov
v 80. rokoch 20. storočia. Najmä prepis nahrávok
(rozhovorov) začlenený do knihy formou ja-roz-
právania dodáva dielu autentickosť. Prihovára sa
nám akoby samotná Papuša, svojím originálnym,
miestami metaforickým, gramaticky nedoko-
nalým jazykom: „Som obyčajný človek, možno
horší od iných. Vojdite dnu,“ pozýva čitateľov
hneď v úvode knihy. Angelike Kuźniak poslúžil
ako zdroj aj zachovaný Papušin pamätník, jej
korešpondencia s poľskými spisovateľmi Jer-
zym Ficowskim a Julianom Tuwimom či úryvky
z novín, recenzií i úradných listín.
Ako sa po cigánsky vyznávala láska a ako vyze-
rali zásnuby? Ktoré hry sa v lese hrávali cigánske
deti? Prečo boli živiteľkami cigánskych rodín práve
ženy? Mohla sa Cigánka pomstiť tej druhej za ne-
veru? V ktorých prípadoch môže Cigán anulovať
svoje manželstvo? Angelika Kuźniak nás zasvä-
cuje do každodenného spoločenského života ko-
munity, do zvykov a rituálov Cigánov. Rozpráva
o ich kočovaní, chudobe, živote v lesoch, útekoch
a ich vyvražďovaní počas druhej svetovej vojny
aj o úradmi nariadenom usadzovaní sa Cigánov
v 50. rokoch 20. storočia. Pomedzi to sa ťahá niť
Papušinho osobného príbehu: nútené manželstvo
s Dyžkom, o 25 rokov starším mužom, domáce ná-
silie, neplodnosť, žobranie, veštenie za peniaze,
drobné krádeže kvôli prežitiu, šialenstvo a ná-
sledné pobyty v nemocniciach, až po odsúdenie
a vylúčenie z vlastnej komunity. Angelika Kuźniak
vykresľuje Papušu ako poetku, čitateľku, milenku,
dcéru, manželku, vdovu aj matku (adoptovaný syn).
Hlavná hrdinka sa v priebehu knihy výrazne mení.
Vidíme ju v najlepších rokoch s jazvou na tvári po
pomste inej ženy, spoznávame Papušu, ktorá svo-
je básne spieva stromom v lese. Vnímame ju ako
hrdú, živelnú a silnú. Na konci rozprávania je zrazu
Papuša slabá, zraniteľná, sklamaná a opustená
vlastnými ľuďmi – stáva sa z nej prekliata poetka.
Spisovateľ Ficowski sa u Cigánov ukrýval pred
štátnou bezpečnosťou. Papuša bola jeho objavom.
Motivoval ju, aby písala, prekladal jej verše do poľšti-
ny a ukazoval ich básnikovi Tuwimovi. Papušina
tvorba sa prvý raz objavila v literárnych časopisoch
v roku 1950. Zakrátko padli prvé obvinenia Cigánov,
že vyzradila tajomstvá ich folklóru. Kvôli článku ju
chceli obesiť. Neskôr Papuša zavítala na literárne
zjazdy, bola propagandisticky užitočná v rámci štát-
nej akcie s cieľom prinútiť Cigánov vzdať sa kočov-
ného života, usadiť sa a pracovať. Potom, čo Jerzy
Ficowski publikoval svoju knihu Poľskí Cigáni (1953)
a v Poľsku vyšla zbierka básní pod názvom Piesne
Papuše (1956), cigánska poetka rozdala v tábore svoje
knihy a verila, že vlastní na ňu konečne prestanú
pľuť: „Večer sa ukázalo, že na knihe krájali klobásu,
pečenú krkovičku, chlieb. Nejaký Cigán z nej vytrhol
stranu, priložil ju k ohňu a potom k cigarete. Papuša
plakala.“ Prvotný nezáujem však vystriedala chuť
po pomste za vyzradenie cigánskych zvykov. Cigáni
údajne vtrhli do jej bytu, strhla sa bitka. Psychicky
zlomená Papuša sa následne mnoho rokov s prestáv-
kami liečila na psychiatrii. „Bola som z tábora, teraz
som odnikiaľ,“ žalovala sa.
