Vyhľadávanie
Pozor na premnožených pitbullov
Maroš Hečko: Pitbull report
Levice, Koloman Kertézs Bagala (L.C.A. Publishers Group) 2005
Kniha básní a prozaických textov Maroša Hečka – mladého slovenského hudobníka, lídra hudobných zoskupení Bezmocná hŕstka a Free faces, iniciátora projektu Wedding band – Home made mutant, Pitbull report má expresívnu a zaujímavú grafickú úpravu, za ktorú vďačí Broni Brtáňovej. Fotografie a ilustrácie sa miesia s textom a vytvárajú trochu zvláštny, no výpovedný konglomerát. Próza prechádza striedavo básňami, tie sú chaoticky posúvané po stranách, čo podsúva príjemcovi myšlienku čítať ich lineárne či preskakovane...
Zbierka má tri časti: prvú nepomenovanú, druhú s názvom Rakovina a tretiu Rešpekt. Tvorivé vyznanie a ideová skratka zbierky sa podľa mňa nachádza v predposlednej básni: „žánre? / tie prispôsobujem sebe / a nie seba žánrom / to by som nemohol byť pitbullom / a darovať ti práve tento úsmev / miláčik...“
Hečkova poetika je zjednodušene povedané negáciou poetickosti. Básni, dokonca aj rýmuje, vytvára asonancie, graduje (aj graficky), no tieto prvky jeho diel vedome zaostávajú za tým, čo nimi chcel povedať. Naivné rýmy vyznievajú triviálne v irealite i realite Hečkových paralelných svetov, čo nahráva pocitu absurdna a nemohúcnosti. Ťažkosti a závažnosti jeho výpovede, ktorá sa pasuje s témami, ako je spoločenské bahno, rakovina, sociálna nespravodlivosť, pristane nahnevaný a miestami sarkastický beatnický tón. Časti sa medzi sebou nijako nebijú – fyzická aj spoločenská rakovina je ich spoločným menovateľom. Prozaické vsuvky o pitbullovi začínajú všeobecnými konštatovaniami o vlastnostiach tejto rasy, o jeho slovenskom výskyte, uctievaní, správaní sa. Aj on by chcel mier, má rád darčeky, on vlastne nemôže za to, že ten jeho adrenalín je taký nekontrolovateľný. Na Slovensku nie je zakázaný, je možno aj v každom z nás, len to niektorí vieme maskovať lepšie, iní menej.
Autor prispôsobil slovník súčasnosti: termíny a spojenia, ako pitbull, level, chemotherapia, debil rídky nádherný sú zároveň aj metaforami dnešného spôsobu života. Nevynechal ani zopár ošúchaných a nič nehovoriacich výrazov a frazeologizmov, napr.: „je to márna sláva“. Ale tak, ako ich v toku dnešných rečí používame neúrekom, možno práve aj u Hečka majú byť reakciou na prázdne, napuchnuté vyjadrovanie sa. Možno...
Maroš Hečko podáva svojím nadmieru slobodným spôsobom kritiku neobmedzenej túžby po slobode, personalizácii, individualizácii aj za cenu rakovinového objatia pitbullej nátury. Trochu promiskuitne zlial osobnú až intímne blízku skúsenosť smrteľnej choroby s neduhmi spoločnosti. Tu nastáva rozpor – je dnešná spoločnosť zodpovedná za našu rakovinu, za to, že sa v nej niektorí necítime ako pitbull? Je našou homeostázou, alebo skôr metastázou? Funguje naša adrenalínová záklopka bezchybne? A čo ak práve pri napísaní týchto básní nefungovala? Veď niekedy sa nestíhame čudovať, ako rýchlo vhupneme do „halucinogénneho toku“ (s. 13). A odkazov na substancie navodzujúce takéto stavy sa dá nájsť aj v Hečkovej poézii dosť. Napriek tomu som vďačná za autorskú odvahu, za hnev, s ktorým popísal neutešený stav spoločného nažívania so slovenskými pitbullmi, vlastný dojem z nich, zo svojho rozpoloženia medzi nimi a vlastnými – nádorovými alebo osobnostnými – metamorfózami.
Eva Ťapajnová
