Vyhľadávanie
Kniha Viem len, že môj otec má veľké ruky vyšla v roku 1998 a slovenského prekladu sa dočkala o dvadsať rokov neskôr. Podľa popisu na zadnej časti knihy ide o Micieliho autobiografickú prvotinu. Jeho detstvo bolo poznačené chudobou v rodnej Kalábrii, absenciou rodičov, ktorí odišli pracovať do zahraničia, a následne odchodom do Švajčiarska: „Teraz som v cudzine. Je zima. Všade je plno snehu. Už viem jedno slovo v cudzej reči. Salü“ (s. 96).
Kniha skúma tieto témy z rôznych perspektív v troch príbehoch, ktoré tvoria trilógiu – Viem len, že môj otec má veľké ruky, Smiech oviec a Moja talianska cesta.
Čo sa týka témy vysťahovalectva, nedá sa povedať, že by ju autor spracoval inovatívne. Aj keď berieme ohľad na to, že ide o staršie dielo, napríklad texty Ireny Brežnej sú v reflexii pocitov imigranta oveľa zaujímavejšie.
Autor neporovnáva prostredie, mentalitu, iba konfrontuje dostatok v cudzine s nedostatkom v domovine. Práve tá dostáva v knihe podstatne väčší priestor – spomienky autorovej matky, jeho samotné detstvo a v tretej časti rodná dedina po mnohých rokoch od odchodu, zmenená a pre autora už úplne cudzia. Viac ako o odchode píše Micieli o dôvodoch, prečo museli odísť. „V cudzine je tak veľa mäsa, povie mama. Teraz vás vezmeme so sebou. Potom budete môcť jesť mäso každučký deň. Plače“ (s. 81).
Viem len, že môj otec má veľké ruky je denníkom malého chlapca (autora). Dátumovo neoznačené denníkové zápisky sú veľmi stručné a každý z nich vypovedá o jednej myšlienke alebo udalosti v chlapcovom živote. Prvý diel trilógie pôsobí vizuálne ako poézia a dá sa povedať, že jednotlivé zápisy sú časti cyklu. Nepochybne ide o autorský zámer, Micieli v tejto knihe poukázal na podobnosť medzi detským vnímaním sveta a poéziou. Chlapec si vyberá určitý detail, ktorý vypovedá o komplexnej sociálnej skutočnosti alebo pocite. Či už sa čitateľ rozhodne čítať knihu doslovne, alebo ako poéziu, text funguje. V záznamoch sa ťažko hľadá chronológia aj to, v akom veľkom časovom úseku sa dej prvej knihy odohráva.
Chlapcovi ešte úplne nedochádzajú dôsledky vecí, ako rozprávač je naivný, vďaka tomu udalosti opisuje údernejšie: „Mama sedí pri posteli. Plače. Moja malá sestrička sa viac nehýbe. Je mŕtva, povie chorá teta a pohladí ma po vlasoch“ (s. 14). Chlapcov otec v cudzine pracuje, posiela peniaze a krátko nato za ním odchádza jeho matka a hlavný hrdina ostáva v chudobnej dedine so starými rodičmi. Časom dôjde medzi ním a jeho rodičmi k úplnému odcudzeniu: „Nechcem odísť s rodičmi do cudziny. Chcem ostať pri starej mame a starom otcovi. Oni sú teraz moji rodičia“ (s. 84).
Aj napriek tomu, že vyrastá v biednych podmienkach, si chlapec neuvedomuje svoju sociálnu situáciu. Vie, že v cudzine je to inak, ale on je so svojím životom spokojný. Cez mikrosituácie v básňach/zápisoch odhaľuje každodenné pomery v dedine, svet cirkvi odrezaný od reality aj svoj vlastný vnútorný svet plný naivných túžob.
V druhej časti s názvom Smiech oviec je rozprávačkou autorova matka a na niektorých miestach autora, svojho syna, oslovuje alebo o ňom hovorí. Jednotlivé pasáže sú dlhšie ako v predošlej časti, rozprávačka je výrečnejšia. Hovorí o podobných témach, no z inej perspektívy, z pohľadu ženy, ktorá nemá v rodnej zemi žiadnu cenu, a zároveň matky, ktorá prišla o niekoľko detí. Čiastočne sa dotýka aj udalostí, o ktorých hovorí chlapec, rozvíja ich a zbavuje detskej naivity, no nepatetizuje. Spomína si na fyzicky náročnú prácu v továrni na syry, kde pracovala po príchode do cudziny, a vyjadruje svoju fascináciu moderným svetom: „Záchody a tečúca voda v byte. To bolo najväčšie prekvapenie. Na začiatku som celý čas sedela na záchode a splachovala“ (s.158). Línia autorovej matky sa výrazne dotýka aj domáceho násilia. Menované motívy sa čoraz viac opakujú, autor sa vracia k podobným situáciám. Šlo zrejme o zámer ukázať, že bitie alebo smútok za domovinou boli výraznou súčasťou života jeho matky, no v knihe tento zámer neprináša žiadne nové dojmy ani situácie, skôr ju spomaľuje.
V poslednej časti trilógie Moja talianska cesta opisuje autor cestu do rodnej zeme – s otcom sedia vo vlaku a matkino telo cestuje lietadlom. V prúdoch vedomia sa autor zamýšľa nad vzťahom so svojím otcom, ktorý je pre neho rovnako cudzí ako domovina, do ktorej sa vracajú. Ani jeden z hrdinov sa nepokúša prelomiť trápnosť, ktoré medzi nimi vzniká v uzavretom priestore. „Vidí otcov odraz v okne a rozmýšľa, že aj dva odrazy si môžu navzájom hľadieť do očí“ (s. 227).
Autor sa namiesto otca sústredí na imaginácie so ženou s kohútom, ktorá s nimi cestuje. Nielen, že sa čitateľ v texte ľahko stráca, zároveň je problematické nájsť motiváciu v čítaní kvôli predpovedateľnosti a jednotvárnosti deja. Autorov zámer ukázať, že vzťah s otcom sa ocitol v slepej uličke, ostáva len pri konštatovaní, protagonista opakovane naráža na tento fakt. Znovu dochádza k opakovaniu podobných retrospektív z predošlých dvoch častí, a keďže nedôjde ani k pokusu o zmenu vzťahu s protagonistovým otcom, zakončenie trilógie so sebou neprináša veľa nového.
