Vyhľadávanie
Tvorbu Osamelých bežcov do svojho edičného plánu zaradilo aj vydavateľstvo F. R. & G. Po predchádzajúcich publikáciách Pohybliví v pohyblivom a Pohybliví nehoria sa tento rok objavila tretia knižka, osvetľujúca kontext života a tvorby Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku. Ide o výber z ich korešpondencie a nesie názov Poker s kockami ľadu podľa fragmentu z jedného listu Ivana Laučíka.
Knižka je sama osebe celkom zaujímavým fenoménom – prepletá sa v nej fakt a fikcia, historické udalosti sú jemne beletrizované, niečo je azda dofabulované alebo sú informácie minimálne podané viac literárnym ako faktografickým spôsobom. Jednotlivé listy teda často nie sú (len) záznamom vtedajšej situácie, ale aj umeleckým dielom, sú do nich povpisované verše, napríklad: „Vidím, že vodopády pokračujú a rozplodzujú sa – krúžia nad raňajším svetom / čistejšie ako to čo o nich možno povedať“, ktoré sa objavujú v pozmenenej forme v básni Tam, kde nie som (z Laučíkovej zbierky Na prahu počuteľnosti). Objavujú sa aj zaujímavé úvahové pasáže, ktoré korešpondenciu posúvajú do žánru eseje (hoci žáner listu sa vlastne inherentne dá vnímať ako esej s konkrétnym adresátom), a rôzne iné fragmenty.
Silu výpovede veľmi podporuje fakt, že osoby, ktoré sa v listoch objavujú – okrem aktérov sú prítomní aj mnohí slovenskí literáti, ale najmä ich rodiny a blízki priatelia, napríklad záchranár Anton Smieško (Laučík mu venoval báseň Brusnica v ľade) alebo výtvarník Michal Kern – tvoria špecifickú kategóriu literárnych postáv, keďže v rámci textu vystupujú ako obraz postáv reálnych (s literárnymi atribútmi, resp. sú na niektorých miestach azda beletrizované) a ich predčasný odchod z priestoru textov – koniec koncov aj uzavretie korešpondencie po smrti Ivana Laučíka – pôsobí o to emotívnejšie.
Poker s kockami ľadu je ďalšou knižkou do poličky s Osamelými bežcami, neodporučil by som ju však ako úplne prvú voľbu pre laického čitateľa, pretože sa ľahko môže stať, že sa v časopriestore korešpondencie – medzi rokmi 1963 a 2004, medzi Bratislavou, Liptovským Mikulášom a Frankfurtom/Offenbachom nad Mohanom – jednoducho stratí. Lepšie by bolo, keby si čitateľ najprv prešiel aspoň časti diel Laučíka, Repku a Štrpku a ich životopisy. Poznámky k textu naozaj osvetľujú len „niektoré tienisté pasáže“, ako sa píše v edičnej poznámke, a tak sa publikácia nedá považovať za akési komentované vydanie listov, ale viac-menej iba za bázu pre komplexnejšie skúmanie života a tvorby Osamelých bežcov.
