Vyhľadávanie
Zbigniew Domino: Poľská sibiriáda, Košice, Pectus 2008. Preklad Radovan Brenkus
20. storočie naozaj nebolo chudobné na ľudské krivdy a utrpenie. O mnohých temných stránkach tých čias ešte stále nevieme dosť, i keď sa o hrôzach prvej i druhej svetovej vojny popísalo veľa kníh, nakrútilo množstvo filmov, vydali štôsy dokumentov, spomienok, historických prác i osobných svedectiev. V tieni gigantických bitiek s miliónmi padlých, plynových komôr a kremačných pecí akoby sa nám strácali z očí zdanlivo „menšie“ tragédie, aj keď sa odohrávali v našom blízkom susedstve. Jednou z takýchto zamlčovaných tragédií bolo aj masové presídľovanie civilného obyvateľstva, celých národov či národnostných skupín v rozličných častiach Európy. Už roku 1940 sa bez väčšej pozornosti svetovej verejnej mienky začalo toto moderné „sťahovanie národov“ na území susedného Poľska a západnej Ukrajiny, ktoré boli po porážke Poľska pripojené k vtedajšiemu Sovietskemu zväzu. Stalin sa rozhodol „očistiť“ tieto územia od poľského živlu a nariadil vysídliť tamojšie poľské obyvateľstvo na Sibír a do Kazachstanu.
Autor Poľskej sibiriády prežil túto nedobrovoľnú anabázu ako mladý výrastok (narodil sa r. 1929) a podáva o nej autentické svedectvo. Už predtým sa pokúšal spracovať svoje sibírske zážitky v poviedkovej knihe Cédrové orechy (1974), kde povedal o tejto téme vari všetko, čo bolo pri vtedajšej cenzúre možné. Ani vtedy, ani teraz mu nešlo o dajaký encyklopedicky opis tejto neľudskej akcie – sústredil svoju pozornosť na obyvateľov dediny Červený jar na západnej Ukrajine, ktorých v jeden zimný deň príslušníci NKVD vyvliekli z domovov len s najskromnejšou batožinou, nahnali do dobytčích vagónov a celé týždne, často o hlade a smäde, viezli do neznáma. Strastiplná púť, počas ktorej mnoho ľudí zomrelo, sa skončila vo východosibírskej tajge, kde ich čakala tvrdá práca pri ťažbe dreva a obrábaní vyklčovanej pôdy. Prežili tam celú vojnu v nepredstaviteľnej núdzi a šikanovaní, vrátiť sa mohli až po vojne roku 1946, nie však do pôvodného domova, ale niekam na novozískané územia na západe a severe Poľska...
Autor so vzácnou objektivitou opisuje obete aj ich väzniteľov; aj medzi presídlencami sa totiž našli podliaci a udavači, medzi enkavedistami zasa okrem sadistov aj súcitní a slušní jednotlivci. A týchto bolo oveľa viac medzi obyčajnými ľuďmi, ruskými roľníkmi i domorodými poľovníkmi. Je to kniha otrasná vo svojej pravdivosti a nezaujatosti a mohli by sme byť radi, že ju tu máme.
Mohli by sme, ale nie sme. Vydavateľ a prekladateľ nám túto sympatickú a potrebnú knihu prinášajú spôsobom, ktorý ich vôbec nectí. Nielenže knihu bez dôvodov (a zrejme aj bez vedomia autora) podstatne skrátili – originál má 511 strán, preklad 254, a často sa obeťou skracovania stali práve najpôsobivejšie a umelecky najsilnejšie pasáže, ale navyše ju aj nedbalo vydali – už na titulnej strane je chybne uvedené autorovo meno: Zbiegniev namiesto Zbigniev, nekvalitná väzba sa rozpadá, a čo je najhoršie, preklad sa priam hemží elementárnymi slovníkovými aj syntaktickými chybami, rusizmami, polonizmami či ukrajinizmami, ktoré by sa nemali vyskytovať ani v práci úplného začiatočníka. Aby sme ostali len pri najväčších krikľavostiach: poľský „wróg“ či ruský „vrag“ je pre prekladateľa „vrah“, a nie „nepriateľ“, čo by mal vedieť študent prvého ročníka polonistiky alebo rusistiky, poľský „chłop“ je predovšetkým „sedliak, roľník“, iba výnimočne sa používa aj vo význam, „chlap“ alebo „muž“, „prawo“ v poľštine znamená „zákon“, a nie „právo“, prášky sa v slovenčine „užívajú“, a „nepijú“ ako v poľštine či v ruštine, ľudia sú u nás „susedia“, a nie „susedmi“, „pacienti“, a nie „pacientmi“, niekto môže byť „pri vedomí“, ale nie je „prítomný“. Takto by sme mohli pokračovať donekonečna, ale načo? Pri čítaní aj tak máme dojem, akoby kniha bola napísaná v nejakom inom jazyku, takmer nič tam neznie po slovensky, vety sú alebo kostrbaté, alebo celkom nezrozumiteľné. Veď čo si predstavíte, keď čítate: „To ťa okúpali v horúcej vode?“, alebo „Nemecko zajalo Litvu, Lotyšsko, Estónsko...“? A takéto „perly“ nachádzame na každej strane, ba takmer v každom riadku...
Jozef Marušiak
