Vyhľadávanie
Veronika Dianišková novou zbierkou prehlbuje angažovanú stopu započatú dielom Správy z nedomovov, v ktorom bol okrem titulom naznačenej tematiky prítomný aj – tentoraz ústredný – environmentálny rozmer ako jeden z najakútnejších problémov omínajúcich klávesnicu nejednej tvorivej osoby.
Tematicky sa kniha napája na tvorbu Kataríny Kucbelovej, Márie Ferenčuhovej, poetologicky aj na básne Dominiky Moravčíkovej či Michala Talla. Prírodné motívy sú síce v autorkinom registri prítomné od debutu, no v ranej tvorbe boli skôr symbolickými prostriedkami (seba)poznávania hrdinky, hľadajúcej vlastný hlas v prevažne haugovských ozvenách. Hoci ani recenzované básne úplne nevybočujú z typického Dianiškovej univerza, vrátane jeho archetypálno-náboženského podložia, subjektka sa tentoraz empaticky ešte väčšmi rozpíja v kolektívnych (aj gramaticky) viacrodových sieťach, v (an)organickom mnohohlase, ktorého vysielateľom i príjemcom je časopriestorovo rozpínavá podoba fauny a flóry. Akokoľvek podivne to znie, čudnejšie sú skôr dôvody, ktoré k reflektovanej civilizačnej kríze viedli a ktoré zastrešuje (kiežby aj obsahovo) vyčerpané spojenie neoliberálny kapitalizmus.
Kniha je rozdelená na dve pružne prepojené časti podobne ako bezmocnosť a nádej, ktoré ňou simultánne pretekajú, a svoju ústrednú tému avizuje už názvom (viaceré verše sa však dajú napriek prioritne vysunutému tematickému plánu čítať rôznorodo, občas súbežne, keď sa konkrétna a prenesená rovina dopĺňajú: s. 42). Nejde totiž ani tak o výstražný obraz postapokalyptického sveta, ako by sa mohlo javiť na základe niektorých indícií slúžiacich i básnicky fantazijnému a ideovo metafyzickému zámeru, ako skôr o záznam už prebiehajúcich procesov. Tým sa zbierka stáva o to alarmujúcejšou, no nie rezignovane depresívnou, resp. autentickejšou: „Láva sa / valí z mojich úst, zastavte to. / Zastavte to teraz“ (s. 16). S povedaným súvisia pocity neistoty, váhania (s. 11, 13) a priam morbídna nepoučiteľnosť nasmerovaná aj do budúcnosti (Po hibernácii), čím sa priebežne a skôr subtílne manifestovaný optimizmus, dotovaný starostlivosťou („Ak čosi ešte žije, nasadíme / paliatívnu liečbu“, s. 22), adaptačnými mechanizmami prežitia a rešpektom v podobe cieľa, nie prostriedku (s. 26), dopĺňa o svoj odvrátený pendant, ktorý je však (v podobe mementa) zvrátiteľný; do istej miery máme stále na výber (Súmrak vtákov). Aj vďaka tomu kniha nadobúda semioticky komplexnú podobu. Príznačné je i opustenie antropocentrickej nadradenosti v prospech rovnocenného vzťahu (vyjadreného i personifikáciami a súrodeneckými spojeniami ako „bratia netopiere“) až stotožnenia človeka s prírodou, ktoré ústi i do melancholicky ironického obrátenia rol (s. 18). Pre prívržencov tradičných atribútov poézie dodám, že až na banálnejšie výnimky (s. 41, 47) budú svedkami nielen myšlienkovo nápaditých („Bežali, akoby na nich / ešte niekto poľoval“, s. 42), ale aj esteticky a vizuálne podmanivých textov: „Ohne vyhladli. Keď sa ich dotknem, / rozostúpia sa“ (s. 9).
