Vyhľadávanie
Dušan Šutarík debutoval jazykovo suverénnou a semioticky nesmierne prevrstvenou zbierkou Neviditeľný terén (2021), ktorej tematický inventár podrobuje v novej (opäť tvarovo rozoznateľnej a umelecky zvládnutej) knihe koncentrovanejšej, prospešne zúženej optike, čo formálne obkresľuje i skrátenie textov a absencia interpunkcie.
Hoci sú texty vsadené do básnickej tradície (najmä okolo Drewa a srd) a okrajovo sa pretínajú s tvorbou viacerých autorov (s Moravčíkovej dávnovekými cestopismi plnými časovo prenosných, resp. univerzálne, žiaľ aj našťastie, platných tendencií; Tallovým roztočeným demiurgom, Pekárkovej melancholicky sarkastickými odrazmi výkonnostného života či Solotrukovým frustrujúcim kaleidoskopickom), dostatočne sa od nich odlišujú napr. funkčným trieštením pozornosti na množstvo simultánnych problémov, podmanivo sterilným prežívaním (v záplave len minimálne vzťahových impulzov) izolovaného subjektu, vzrušujúco unikajúcim významovým podložím. Poskytujú tak svojský, interpretačne (i teoreticky: Bachelard, Foucault či Klein) podnetný, vábivo hermetický zážitok. Potešujúca je i neostentatívnosť, s akou sa vyčleňujú z vývinu, keď namiesto zosmiešňovania prinášajú inú verziu, trebárs, prírodnej lyriky: „opakované tóny pozabudnutých vrabcov / dodávajú plastickú atmosféru“ (s. 21).
Zbierka sa dá čítať viacerými spôsobmi, a to i naraz. Vybrať si jeden je možné, no ochudobňujúce, pretože sila básní spočíva v nenápadne (čo v druhej knihe platí aj o irónii) iskrivých stretoch medzi jednotlivými (existenčnými/existenciálnymi, individuálnymi/spoločenskými, pozemskými/medziplanetárnymi, sur/reálnymi, hororovo-realistickými, retro-sci-fi-aktuálnymi) plánmi, v ktorých sa k slovu dostávajú rôzne (súčasne tie isté) subjekty: hráč (nielen videohier), realitný maklér, (emocionálny) pu(s)tovník, stíšený, absurditu obľubujúci kritik (bájne) odvekých uzurpátorských praktík, manifestovaných dnes v kapitalizme, ktorých chvíľková rozprávkovosť naznačuje ich zdanlivú objektívnosť, konštruktívne znudený zvestovateľ ekologických hrozieb či (autorovou profesiou ovplyvnený) tvorca/editor (mimo)textových celkov (vrcholiacich v autoreferenčnom závere) i nebanálnych gnóm: „menej svojvôle zo strany vyšetrujúcich orgánov / znamená aj menej nariadení ktoré možno obísť“ (s. 22).
O precíznej (auto)redakčnej práci (až na chybu na s. 36 či výnimočnú banalitu „načieram do vlastnej neprenosnej skúsenosti“, s. 26) svedčí nielen premyslená kompozícia s jemne gradujúcimi časťami, ale aj jednotlivé básne (pars pro toto významotvorný veršový presah: „vystaviť sa riziku že sa človek minie / s kuriérom“ (s. 17). A hoci je kniha ráznejšie metaforická/vizuálna iba výnimočne („námraza prešla cez oči všetkých prítomných“, s. 34), v úhrne je (aj esteticky hodnotnou) poéziou par excellence: „môj výklad bude vágny / pravdepodobne nevzbudí žiadne nadšenie / pomaly ustupujúce svetlo mohlo dopadnúť aj na náš tábor / bolo však žiadané inde / zradné vody nám nedajú pokoj ani počas spánku“ (s. 33).
