Vyhľadávanie
Bratislava, Ars Poetica 2011
Preklad Peter Macsovszky
Pokvalitnom preklade básní Krisztiny Tóth prichádza Ars Poetica s ďalším hodnotným výberom z maďarského literárneho kontextu. Recenzovaná kniha obsahuje básne z Nemesových zbierok Príležitostné vysvetlivky k mäsu (2006) a Bauxit (2010) a rozhodne u nás zarezonuje.
Pri čítaní veršov sme intenzívne zasahovaní ich surrealistickou poetikou, absurdnými výsekmi zo situácií a ich ironickým, až sarkastickým komentovaním. Texty sú však vsadené do konkrétnych reálií a ich jazyk je vecný a hovorový. Vzniká tak funkčné napätie medzi jasnosťou jednotlivín a absurdnosťou ich spojení, ako aj medzi ráznym, „racionálnym“ tónom a halucinačným „obsahom“, ktorý je ním podaný: „V stredu som vyliezol zo škatule. V škatuli boli moji rodičia a odvtedy snívam o bielych zuboch. Slabá žena prespí krvácanie, lebo aj na to je lenivá, aby sa zrazila.“
Jednotlivé časti výpovede k sebe – z pohľadu tradičnej logiky – často nepasujú. Napredovanie básní nie je možné predvídať. Autor funkčne sklamáva naše očakávania: „Nemáš rada moje stehná, ja zas neznášam svoje ruky.“ Invenčne nás zavádza do svojského sveta svojho hrdinu, ktorý pripomína - rovnako psychoanalyticky a postštrukturalisticky vďačné - filmy D. Lyncha.
Veršové scény sa reťazia do pôsobivých asociačných uzlov, po ktorých sa vyšplháme do priestoru na pomedzí pod/vedomia – tam, kam sa bežne bojíme nahliadnuť: „Takto prebieha úpadok. / Až na kosť. A prebieha ďalej.“ Samozrejme, povedané platí za predpokladu, že v poézii nelovíme jednoznačný a ľahko dešifrovateľný zmysel. To neznamená, že v básňach chýba. Nemáme tu dočinenia s verbalistickým demonštrovaním nekontrolovaného prúdu „snových“ vízií. Ešte aj zdanlivé redundancie, ktoré pochovávajú poetiku nejedného autora, sú v tomto prípade účelné, resp. zdanlivé: „Kričal by som, keby bolo čím, lenže nie je, preto mlčím.“
„Nadrealita“ v textoch nie je alternatívou či únikom, ale simultánnou (nie paralelnou) súčasťou „reality“. Tú priebežne kriví, čím odhaľuje medzery, nad ktorými hrdina balansuje. Schizofrénnosť, fragmentárnosť, zameranie pozornosti na telesnosť, resp. manifestovanie jej torz, to všetko výstižne a umelecky presvedčivo obkresľuje pocity postmoderného človeka. Vizuálna sila básní, resp. ich desivá obraznosť chvíľami pripomína obrazy F. Bacona. Pokiaľ by som mal nájsť čiastočné paralely s naším geografickým priestorom, menoval by som Nóru Ružičkovú a Ballu.
Spomenutá irónia potom vytvára obrannú bariéru, zabezpečuje hrdinovi odstup od zraňujúcich črepín rozbitej súčasnosti. Ale aj konkrétnejšie: subjekt sa snaží smiechom oddialiť i dopad nefungujúceho vzťahu s partnerkou či rodičmi. Je to však smiech, ktorý ešte väčšmi odhaľuje bezzubo hrozivý úškľabok tejto poézie.
