Vyhľadávanie
Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. Platí to aj o deťoch umelcov. K už známej prozaičke a dcére Vincenta Šikulu Veronike Šikulovej nedávno pribudla aj jej mladšia sestra Agáta Petrakovičová.
Svoju spisovateľskú predurčenosť sama hodnotí v knihe takto: „U nás v rodine sa dostávali do vienka tri veci, pero, pohár a kopanec do zadku. Zatiaľ som všetky dary dostatočne neuchopila, hoci pohár držím rovno a pevne. Kopance sú súčasťou môjho života, sú pre mňa také prirodzené ako dýchanie. Nie, neuhnem sa, naopak, predkloním sa hlbšie, než sa odo mňa vyžaduje. A pero? Zatiaľ sa mi trasie v ruke, hoci ním dokážem urobiť aj zopár akrobatických kúskov! Som vyzbrojená genetickou informáciou, zdedenou po svojich predkoch, s ktorými som natoľko prepletená, až strácam súdnosť. Za všetko môže to zdedené pero, ktoré sa mi ocitlo v rukách úplne znenazdajky. Zistila som, že mám dar vcítiť sa do životov ľudí, ktorí ma zaujali. Chybou je, že som historička a zaujímajú ma ľudia, ktorí umreli. Pri písaní defilujú predo mnou moji blízki a moji obľúbenci. Treba si na túto situáciu iba zvyknúť, inak je to fajn.“ (s. 91 – 92) Petrakovičová však nie je tak úplne neznámou autorkou. Ako historička napísala niekoľko kníh o osobnostiach spätých nielen s hrnčiarstvom, ale aj so životom v Modre (Heřman Lansfeld, Slovenský maliar – Jozef Ilečko, Hrnčiarska a džbankárska výroba v Modre a i.).
Ale keďže rozprávačský talent je jednoznačnou doménou a genetickou výbavou jej rodiny, tento rok jej vyšla aj beletristická prvotina. Je ňou útla knižka s nezvyčajným názvom – Podenka. Ide o druh vodného hmyzu, ktorý žije iba pár hodín či dní, je však dôležitou súčasťou potravinového reťazca. Práca s archívnymi materiálmi pomohla Petrakovičovej uvedomiť si pominuteľnosť života. Názvom knihy tak odkazuje na prchavosť a nestálosť rôznych životných okamihov, ktoré však majú veľký význam pri jeho záverečnom hodnotení. „Veci sa dejú. [...] Čas v archíve neznamená nič. [...] Ja som uviazla v čase, v ktorom sa žije a nežije, umiera a neumiera. [...] Azda som tu kvôli týmto ľuďom, skúmam a hľadám súvislosti a zdôrazňujem, prečo sme tu. [...] Život nám zovšednie, žltý, marhuľový ako sladký lekvár, ktorý stratil chuť a vôňu a zarástol zelenkavou plesňou. Som tu v tele nymfy, vystrkujem hlavu nad ramená ako mucha, ktorá našla lekvár. Pomaly sa mením na podenku, hodiny, minúty, sekundy...“ (s. 99 – 100)
Agáta Petrakovičová pracuje v keramickom múzeu a ako archivárka a múzejníčka sa stretáva s množstvom zaujímavých ľudí. „Je archivárkou veselých a smutných dialógov s výtvarníkmi, priateľmi, rodinou a ľuďmi, ktorých stretáva počas terénnych výskumov.“ (prebal knihy) Výsledkom je kniha, ktorú tvorí súbor krátkych a ešte kratších, niekedy smutných, inokedy úsmevných, ale stále vľúdnych textov, ktoré vznikali pôvodne ako záznamy v denníku. Spolu sa ich v tejto fragmentárnej, až snovo plynúcej knižke nachádza dvadsaťjeden. Jednotlivé texty sú orámované ilustráciami známeho keramika, zberateľa a propagátora džbankárstva Heřmana Landsfelda.
Nájdu sa tu príbehy čisto rodinné (príbehy dievčaťa s mamou, otcom, sestrou či širšou rodinou), ale aj príbehy s hlbším filozofickým podtextom, ako próza Florentínky, ktorá je zameraná nielen na odchádzanie zo života, ale hovorí aj o silnom ženskom rodinnom kolektíve a dospievaní. Mimoriadne citlivo autorka napísala predovšetkým texty o starej mame, ktorá sa videla vo vnučke a vnučka sa videla v nej.
Podenka dýcha nostalgiou, ktorá však nie je utopená v ťažobe. Vykreslení ľudia a situácie v nej sú pomenúvané poeticky, nie však silene. Dokonca ich obohacuje aj istá realistická koncovka. Petrakovičová tak vytvorila útle, ale hrejivé dielo, ktoré je plné bohatých príbehov a úsmevných spomienok.
