Vyhľadávanie
Ja:
Ja viem, si taký mladý,
si viacej ako nešťastný,
blčia už promenády,
páli ťa čelo,
spomeň si,
brat slnka nevlastný,
kto vrhol ťa do Ikarových okov,
plačeš, niečo ti uletelo,
lebo máš dvadsať rokov.
Môj milý:
Povedz mi, milá,
jak dlho žila si?
I modliť si sa naučila
a sypať popol na vlasy,
i kaplnky si navštívila
a blankyt belasý
horí, jak muž by horel za ženou,
z obete rokov sa ti dymí,
tvoj obraz pláva nad zemou
s rukami zopiatými.
V uplynulom ročníku Anasoft litera sa vo finálovej desiatke umiestnila kniha Denisy Fulmekovej Konvália, s podtitulom Zakázaná láska Rudolfa Dilonga (Vydavateľstvo Slovart 2016). Autorka, Dilongova vnučka, v ňom spracovala príbeh lásky svojej starej mamy Valérie Reiszovej a básnika, františkánskeho kňaza, významného predstaviteľa katolíckej moderny Rudolfa Dilonga. Literárne ambície mala aj Valéria, doba, v ktorej žila, jej ich však neumožnila celkom naplniť. Vydavateľstvo Slovart teraz prináša zbierku jej poézie pod názvom Môj sen o láske. Z poézie múzy Rudolfa Dilonga.
Zbierky Muškát a Môj sen o láske podpísané pseudonymom Ria Valé spôsobili na začiatku 40. rokov 20. stor. literárnu senzáciu, a to najmä pre mystifikačnú fotomontáž Rudolfa Dilonga v ženskom preoblečení. Mnohí si mysleli, že autorom je on, bola to však jeho partnerka Valéria Reiszová. Ako Židovka v tom čase nesmela publikovať. Pri príležitosti storočnice jej narodenia pripravila ich vnučka, spisovateľka Denisa Fulmeková, reedíciu zbierok Rie Valé, do ktorej zaradila aj jednu z básní publikovaných časopisecky a výber básní z autorkinej pozostalosti.
Medzi autorkou a subjektom
Láska Rudolfa Dilonga a Valérie Reiszovej bola zakázaná nielen z cirkevných dôvodov (celibát, rehoľný sľub), ale aj svetskými zákonmi (Židovka a Nežid). Určite aj preto svoju existenciálnu situáciu reflektovali vo svojej tvorbe. Dilong ako starší a skúsenejší autor do tvorby svojej partnerky zasahoval, v zbierke Môj sen o láske najmä do replík „môjho milého“.
Básne v tejto zbierke nemajú názvy, ani nie sú očíslované. Na každej strane sa nachádzajú dve strofy, prvá nadpísaná zámenom „Ja“, druhá „Môj milý“. Za nimi je dvojbodka, čím sa naznačuje očakávanie výpovede. On hovorí o nej, ona o ňom, on k nej, ona k nemu. Vzniká tak dojem dialógu, ale len akoby – strofa je totiž natoľko rozsiahla, až sa v nej prestáva dialóg vnímať, hoci čitateľ má dialogickosť v povedomí na základe formálneho rozčlenenia textu.
Ja a môj milý nie sú ani tak repliky, ale je to skôr určitá symbolika dvojice v kategóriách ja a on, ako to má napr. Martin Buber v knihe o vzťahoch Ja a ty. Ja a ty je akoby modelový vzťah. Zaujímavé je, že Ria Valé neuvádza komplementárne zámená ja a ty, ktoré sémanticky vyjadrujú dvojicu, ale ja a môj milý.
Môj milý je biblický výraz, ktorý sa používa v ľúbostnej starozákonnej poézii Piesne piesní. Tá aluduje v celej zbierke, ale aj v iných textoch Rie Valé. Starý zákon zbližuje Reiszovú s Dilongom, pretože pre kresťanov je väčšou časťou Biblie, ktorú používajú. Bol tak spojivom v pôvodnej konfesionálnej rozdielnosti tejto dvojice. Pieseň piesní ich spájala, pretože je to posvätný biblický text a zrejme aj Dilong si dajakým spôsobom potreboval nielen logicky odôvodniť porušovanie celibátu, ale si ho aj pozitívne vysvetliť. V Piesni piesní obaja nachádzajú vrúcnu oddanosť dvoch ľudí, vďaka ktorej vstupujú do procesov, ktoré nastavil alebo predurčil Stvoriteľ. Okrem toho je kňaz plný Biblie a liturgických textov, študoval ju odborne a stále ju používa, je to pracovný nástroj jeho duše. Prirodzene, že to vplývalo aj na Valériu ako jeho partnerku, a že zo Starého zákona začala čerpať aj ona.
Zbierka Môj sen o láske sa dá čítať dvojako: 1. ako všeobecný princíp, t. j. dá sa vzťahovať na nejakú abstraktnú dvojicu, ale je veľmi pravdepodobné, že 2. je veľmi osobná a že ontologický diskurz autorky sa opiera o žitú realitu, o biografické konkréta. Hoci platí základná teoréma, že neslobodno stotožňovať autora s lyrickým subjektom, lebo autor sa pri písaní štylizuje a vytvára si odstup od seba samého, v zbierke sa vychádza z antropologickej a ontologickej situácie oboch autorov – Reiszovej a Dilonga, ktorí boli natoľko spojení osobným vzťahom, ale aj tvorivosťou, že určité reality z ich života sa v literárnej forme odrážajú, tematizujú a lyrizujú aj v konkrétnom texte.
Nešťastný
Vybraná báseň sa začína veršom „Ja viem, si taký mladý“. Začína sa zámenom „ja“, ktoré je všeobecným ekvivalentom vlastného mena, a ktorým podávateľka označuje sama seba. Prihovára sa svojmu partnerovi, no hoci používa sloveso „viem“, ktoré signalizuje poznanie, ide skôr o reflexiu ako o kognitívny úsudok. Prvá strofa je rámcovaná vyjadrením veku partnera, v prvom verši „si taký mladý“, v poslednom „máš dvadsať rokov“. Ak by sme text čítali biograficky, ide o pohľad dozadu, lebo v čase, keď sa s Reiszovou Dilong zoznámil, bol už tridsiatnik. O partnerovej minulosti vie partnerka pravdepodobne z jeho rozprávania. V reflexii ho vidí ako mladého, pričom mladosť je tu synonymom ideálov, slobody a otvorených možností, ale aj neskúsenosti a nezrelosti.
Partner je však podľa nej napriek mladosti v hyperbolickom prirovnaní „viac ako nešťastný“. Dilongovi v útlom detstve zomrela mama, neskôr aj sestra, ktorá sa oňho starala. Pre nezhody s macochou ako 15-ročný vstúpil do františkánskeho rádu, vysvätený za kňaza bol ako 23-ročný. Subjekt je nešťastný, lebo by chcel ísť inam – „blčia už promenády“, v ktorých by sa mohol prechádzať. Cesty sú vysvietené, poskytujú určité smery, pohyb, znamenajú perspektívu, kam by mohol ísť. Ale on sa kdesi – možno v rehoľnej cele – trápi, v dlaniach má čelo, ktoré ho páli. Pozitívny motív intenzívneho horenia, blčania vonkajšieho sveta (promenád) sa prenáša do negatívneho pálenia v subjekte, prežívajúcom trápenie.
Partnerka ho oslovuje pomenovaním „brat slnka nevlastný“. Brat slnka je označenie sv. Františka z Assisi, zakladateľa františkánskej rehole, autora Piesne brata slnka, v ktorej slnko pomenúva ako svojho brata, lunu ako sestru, vietor a oheň ako brata, vodu a zem ako sestru, atď. Je to chválospev za všetko stvorenie, ktoré má oslavovať Stvoriteľa. Cez odkaz na vzor tu autorka šifrovane oslovuje jeho nasledovníka Dilonga. Partner je totiž františkán.
Má však inverzný prívlastok „nevlastný“ – niečo mu chýba, je s ním nejaký problém. Františkáni sa v rehoľnej komunite nazývajú bratmi, ale pokrvne nevlastnými. Možno to však konotatívne čítať aj tak, že síce formálne je bratom, ale neplní si rehoľné povolanie naplno, pretože je nešťastný a pochybuje o svojom postavení, lákajú ho promenády, vysvietené cesty sveta, na ktoré by sa mohol rozbehnúť, a čelo ho páli pri rozhodovaní – alebo v prenesení do súčasnosti 40. rokov niečo porušuje: celibát a sľub, ktorý ho viaže.
Partnerka sa mu prihovára jemnou výzvou, kontaktovou vetou „spomeň si [...] kto vrhol ťa do Ikarových okov“. Ikarove okovy predstavujú situáciu, v ktorej sa nemôže rozletieť, nemôže ísť na cesty, nemá krídla. Daidalos a Ikaros sa vynašli, hoci Ikaros na to tragicky doplatil. Ich príbeh asociuje mladého muža, ktorý dobrovoľne prijal okovy celibátu a rehoľných sľubov a zároveň túži lietať, vyletieť, túži po tom svete, ktorý bol pre Ikara zatvorený, lebo bol s otcom uväznený na ostrove. Rehoľa a kňazské povolanie je pre neho v istom zmysle akoby tým ostrovom.
Plače, lebo je bezradný. „Niečo ti uletelo“ – motív lietania z príbehu o Ikarovi sa tu prenáša na to, že pre okovy niečo navždy stratil. Vníma to tak už v dvadsiatke, čo ho vedie k tomu, že neskôr predsa len vkročí na svetskú cestu, pokúsi sa mať krídla a letieť... Reflektuje sa tu teda situácia dvojice, spätne sa analyzujú príčiny toho, ako sa Dilong dostal k Reiszovej. Musel to byť pre nich problém: musel sa skrývať, cestovať za ňou – vidno to z vonkajších vecí, ale určite si problém zakázanosti svojho vzťahu museli vyriešiť aj vnútorne.
Celá prvá strofa, v ktorej sa partnerka prihovára partnerovi, teda podáva negatívny, pesimistický obraz milého (nešťastný, páli ho čelo, brat nevlastný, okovy, plače, niečo mu uletelo).
Mystická nevyhnutnosť vzťahu
V druhej strofe sa zase môj milý prihovára svojej partnerke: „povedz mi milá, / jak dlho žila si?“ Znovu sa tu podáva čas, chronológia dvojice, archeológia ich vzťahu. Vtipne sa tu naznačuje vekový rozdiel takmer dvanástich rokov – ako partnerka vie, čo milý robil, keď mal dvadsať rokov? Ešte sa nepoznali a ona mala osem. Je to narážka na intuíciu a ich predurčenosť, mystické vnímanie času. Takisto v Piesni piesní milá ešte nevidí ženícha a už mu všetko dáva: ešte ho nepoznala, už sa mu oddala.
Milý ďalej vymenúva, čo všetko milá už stihla počas svojho doterajšieho žitia: „i modliť si sa naučila / a sypať popol na vlasy / i kaplnky si navštívila“. Stala sa kresťankou a naučila sa kajať za svoje chyby. Sypať si popol na hlavu je biblický výraz s významom „robiť pokánie“. Milá si ho sype na vlasy, lebo tie sú podľa apoštola Pavla ozdobou ženy.
K týmto veršom je anaforicky pridaný verš „a blankyt belasý“ (uvedené verše sa začínajú striedavo spojkou „i“ a „a“). Blankyt je jasná belasá farba oblohy, takže prívlastkom „belasý“ vzniká významová nadbytočnosť (tautológia). Zo sakrálneho priestoru modlenia a kaplnky sa tu prechádza do prírodného priestoru. Vďaka umiestneniu slovesa „horí“ do veršového presahu vzniká zdanie, že milá navštívila nielen kaplnky, ale aj blankyt belasý, sakralizuje sa. Motív horenia blankytu nadväzuje na motív slnka, ale aj na motívy blčania a pálenia z prvej strofy. Táto medzistrofová nadväznosť zosilňuje dojem dialógu.
Osobný motív sa tu nachádza len v podobe prirovnania „jak muž by horel za ženou“. Nevyjadruje sa tu osobný motív, ktorý by sa prirovnával k prírodnému javu, ale je to naopak. Horenie sa prenáša aj do ďalšieho verša, v ktorom horí obeta. Tento obraz má archetyp v Starom zákone. V genitívnej metafore „obeta rokov“ partnerka svoje roky obetovala Bohu. V poslednom dvojverší sa pokračuje v jej sakralizácii: jej obraz (čiže to, čím sa človek, ktorý bol stvorený na Boží obraz, odlišuje od zvierat) sa v modlitbe („s rukami zopiatými“) vznáša nad zemou, čo je v hagiografickej literatúre prostriedok na vyjadrenie náboženského vytrženia, ale tu aj alúzia na let Ikara.
Ako vidno, báseň intertextuálne nadväzuje najmä na Bibliu. Ženský subjekt v nej vyjadruje, prečo sa k nej milý dostal. „Milý“ zase vidí vzťah s ňou ako prozreteľnostnú nevyhnutnosť, ako spojenie mystickej povahy, ktoré sa uskutočňuje napriek všetkým vonkajším prekážkam.
Kristína Pavlovičová
