Vyhľadávanie
Alan John Percivale Taylor
Príčiny druhej svetovej vojny
Bratislava, Perfekt 2005
Preklad Peter Draškaba a Ema Draškabová
Kniha, ktorá prichádza k slovenskému čitateľovi pomerne oneskorene (po prvýkrát vyšla roku 1961), spôsobila v čase svojho vzniku šok, škandál a búrku rozhorčenia. Nie je však zastaraná. Aj dnes prináša mnohé provokatívne otázky, ktoré minimálne nútia rozmýšľať o zdanlivo jednoznačnej etape ľudských dejín trochu poctivejšie.
Taylor v tejto knihe napadol všeobecne akceptované pravdy o druhej svetovej vojne. Jedno z jeho najkontroverznejších tvrdení znie, že Hitler si nekládol za cieľ vyvolať vojnu ako súčasť svojho zločineckého plánu, ale dostal sa do nej sčasti náhodou. Takýto výklad považujeme minimálne za zjednodušený. Autor odmietol zarátať medzi príčiny druhej svetovej vojny jej cieľavedomú Hitlerovu prípravu a snahy nemeckého diktátora zväčša označuje za taktiku a politickú hru nervov. Takáto interpretácia však vo svetle historických dôkazov neobstojí. Nacistický režim bol predsa spojený s úspešnými výbojmi. Hitler uctieval vojnu nielen ako nástroj na zveľadenie ríše, ale aj ako vrcholný výkon nemeckého národa. Je však pravdou, že si neželal opakovaný príbeh z rokov 1914 – 1918. Jeho zámerom bolo skôr viesť vojny proti osamoteným obetiam. Práve tak prebehol útok na Rakúsko, Československo či iné štáty. Prepočítal sa však v útoku na Sovietsky zväz. Inými slovami, Hitler nevkročil do vojny v septembri 1939 proti svojej vôli – len sa nevyvíjala tak, ako očakával.
Obdobie jari a leta 1939, na ktoré sa Taylorova kniha sústreďuje, dnes poznáme oveľa detailnejšie vďaka sprístupneniu sovietskej dokumentácie, ktorú autor nemohol využiť. Napriek tomu je jeho práca zdravo provokujúca a pre uvažovanie o histórii v mnohých aspektoch inšpirujúca. K nepochybným pozitívam tejto knihy patrí Taylorova snaha odmýtizovať Hitlera. Oproti populárnej snahe démonizovať diktátorov a zjednodušovať zlo do koncentrovanej podoby jedného muža, kladie plastický obraz Hitlerovho uvažovania a poukazuje na rôzne zlyhania medzinárodného poriadku. Aj preto sa dodnes považuje za výbornú a klasickú ukážku vedeckého bádania.
Eduard Chmelár
