Vyhľadávanie
Dragan Velikić: Prípad Brémy
Bratislava, Kalligram 2008
Preklad Karol Chmel
„Balast istej epochy“, ako sa tvrdí na jednej strane románu, aj o tom môže táto kniha byť, balast, ktorý je pre jedného vzácnou relikviou, druhý si ho odkladá medzi rodinné šperky, tretí zahadzuje. Velikić rozohráva svoj príbeh či skôr príbehy na pomerne veľkej ploche, venujúc pritom nezvyčajnú, až básnickú pozornosť detailu, povedala by som, všetkým jednotlivým čriepkom detailu. Spoznávame jeho postavy, Emila Kohota, vodiča električky, „ktorého profesia do istej miery určuje spôsob rozprávania“ (s.15), ale aj ostatných, ktorých životné osudy autor akoby spracúval vždy v istej tieňohre. Hra svetla a tieňov alebo rovno tmy je možno primárnym umeleckým štýlom, ktorým autor charakterizuje svoje postavy a posúva ich v deji.
Podrobne sa venuje osudu Ivana Bazarova, spoznávame jeho osudové stretnutia i vášne, ale čitateľ má neodbytný pocit, akoby sa vždy všetko vracalo po presnej trase električiek v Prahe, Viedni či Budapešti, ktoré ako vodič absolvoval Emil Kohot, a práve taký, nalinkovaný ako dráha električky, vyznieva i život hlavných postáv. Hoci má román hlavné postavy, v istej chvíli, ktorú autor aj predvída, aj čaká, možno aj v tom duchu všetko koncipuje, sa tieto postavy môžu stať pasažiermi niektorej z týchto električiek, a hoci ich poznáme menom a známe sú nám aj detaily z ich života, predsa sa v istej chvíli stávajú anonymnými, jednými z mnohých, možno až cudzími.
Autorovi akoby nešlo o príbeh, ale o jeho dráhu, ako sa zatáča, ako sa obracia na konečnej, ktorá konečnou ani nie je, keďže odtiaľ rovno aj štartuje, aký vie byť nekonečný, čosi ako život, v ktorom jestvuje len niekoľko prestávok na oddych, a aj tie možno neraz ľahkovážne premrháme, alebo ich ani nezaregistrujeme. Velikićov príbeh je silno uzavretý do seba, jeho jednotlivé epizódy tvoria sústredné kruhy, ktoré sa niekedy prelínajú, niekedy celkom stotožňujú, inokedy sú od seba na míle vzdialené, ale aj taká vzdialenosť sa ukazuje iluzórna. Rozhodne si treba s veľkým uznaním všimnúť perfektný preklad Karola Chmela, ktorý dokázal románu vdýchnuť patinu, ktorú má mať, ale aj celkom modernú civilnosť; ich prepojenie tvorí celok, ktorý čitateľa „vezme“ do svojho vozňa a elegantne ho prevezie predmestiami i centrom, ale aj zapadnutými štvrťami príbehu.
Dragan Velikić nie je autor dynamického príbehu, skôr zostavil celú trať epizód a zostavu majstrovských šachových partií na mramorovom stolíku v ktorejkoľvek kaviarni sveta.
Viera Prokešová
